(Znásilnenie lukrécie alebo) Andrew Lloyd Webber: Love Never Dies

(Môj životný sen - napísať eklektickú drámu, trvať na jej dobovosti, kreatívne skombinovať gýč s obskúrnosťou a nezlomiť pri tom srdce nikomu, kto je útlocitný na adaptácie (teda ani sebe), dať sa dokopy s niekym, kto mi k tomu napíše hudbu (pripúšťa sa len klezmer, orientálna hudba, rokenrol a odrody vážnej hudby bez podbiedzavosti) a v zásade sa vyhnúť používaniu slov, ktoré znejú ako klišé aj ľuďom, čo nevedia, čo znamená klišé, a podčiarknuté podtrhnuté zakrúžkované a zvýraznené: nerobiť z charakterov ploché kostry bez štipky šialenstva. nech to nevyzerá ako nealkoholické pivo a cigareta bez nikotínu, doprčič.)

Viete čo je horšie ako hrozná adaptácia vašej obľúbenej story?
Voľné pokračovania, ktoré dokážu z človeka vycediť slzy čírou svojou žalostnou existenciou skôr ako námetom. Ktorý je okrem iného najhorším synonymom od slova hrozný, aké si dokážete vymyslieť.
Viete čo je však ešte horšie než to všetko dokopy?
To, že to nie je až také katastrofálne, ako by ste si z hĺbky srdca priali. Hudba je skvelá, pomerne farebná, od raných amerických kabaretom smrdiacich kúskov, cez klasické árie (ako inak), až po operne rockové častice v štýle muzikálu Jesus Christ Superstar alebo vaudeville. V počte až jedna.

Myslím si, že už som sa niekedy niekde priznala k tomu, ako veľmi neznášam istú knihu od F. Forsytha. Od toho hlúpeho názvu cez fabulu až po mizernú slovnú zásobu a odstrašujúce tituly skladieb to zahŕňa všetku moju duševnú agresivitu, akej som schopná voči kultúrnym entitám.

Na tragických koncoch je u mňa dôverne primárne to, že je to malý svet nešťastia a nihilizmu s dávkami romantiky, ktorý si ako permanentne podráždený pierrotický typ musím držať v úcte. Preto mi hocijaké happyendom zaváňajúce tendencie spôsobujú bolesť v dutine lebečnej. (Už ako decko som začala byť smutná vždy vtedy, keď sa mamino čítanie Škaredého káčatka dostalo do roviny, ktorá smerovala k rozuzleniu a šťastnému koncu. Inak povedané, vôbec mi nevadí osobná mizéria, samota, znechutenie a podobne, pokiaľ mám nejaké zázemie.)Znie to snobsky a absurdne, ale z voľných pokračovaní s potenciálnym (aspoň mini) happyendom ma chytá pocit, ľahko pomenovateľný ako predsieň depresie.

Toľko k story. Nič z toho nemá právo šmejdiť na tejto stránke, všetko je na wiki.
Ako sa snažím vysvetliť, hudba je veľmi pekná, pokiaľ si počas niektorých pasáží dokážete vsugerovať, že neovládate angličtinu. Väčšinou sú skladby formulované ako nutné vyrozprávanie príbehu, ale päť alebo šesť by ich obstálo aj osamote. Jedna jediná vec je tam odlišná od masy ostatných, a síce The Beauty Underneath, čo je plus. Premýšľam, že keby to bolo celé menej operetné a viac kabaretné, možno by mi to tak netrhalo žily.

Hudba veľmi pekná, takže raz dva tri, pozerajte sa na imaginárne koliečko ktoré vám krútim pred očami, raz dva tri, oťažievajú vám viečka, raz dva tri, nerozumiete anglicky... pekné počúvanie.

Pre ukážku KLIK SEM, zobrazovanie v texte nechce fungovať.