Never Love a Wild Thing

Takže je opäť pol dvanástej, opäť posledná žiarovka v izbe, opäť rozhádzané papiere, opäť rozštiepené nechty, opäť zima, opäť noc, opäť jún, opäť sklamaný. Myšlienka na sklamané žiarovky ma bohvie prečo celkom berie. Blik, blik. Blik. Big Bang, ding dong, rintintin.
Niekedy je úžasne ťažké uvedomiť si, čo skutočne máte, a neutekať po daždi niekam dočerta s polámaným paraplíčkom. Jednorázové áno je fascinujúcejšie ako áno áno áno celý život, amen, biele kaly, kým nás smrť nerozdelí, deti v červených baretkách a fotky na stenách. Záleží na tom? Drtivá väčšina ľudí si nevie vážiť to, čo má, alebo si to ani neuvedomuje, a uteká niekam, kde to pekne zaparkuje hlavou do steny, life crash, oh, tak mladá, nepochopená duša, osudom skúšaný umelec, bla bla. Brečka.
V sobotu možno opäť uvidím more a nebude to tak ako som si predstavovala, možno neuvidím nič a bude zase polnoc, posledná svietiaca žiarovka v bloku, ten starý hlad, štósy papierov, papierové romance, ako môže niekto nemilovať tento prívlastok. Zvlášť keď vaše zápästie trpí osemhodinovým písaním medzi neskutočne bielymi stenami. Nepotrebujete ústav, ústav je všade, keď skúšate všetky tie banálne ľudské veci ako by ste boli vo vlastnej cimre cudzincom.

Nikdy nedávajte svoje srdce divému stvoreniu: čím ho máte radšej, tým je silnejšie. A nakoniec je také silné, že utečie do lesa. Alebo vyletí na strom. Potom na vyšší strom. A napokon sa vznáša po nebi. Tak to s vami skončí, ak svoju lásku dáte divému stvoreniu. Skončí sa to tak, že sa budete pozerať do neba. (Truman Capote, Raňajky u Tiffanyho.)