Jahody a maliny.

Až na pár detailov bola Pohoda všetko, čo som si na začiatku júla mohla priať, okrem trošky sklamania a znechutenia, ktorá sa ma odvtedy drží a ktorá mi trochu otvorila oči, bolo viac toho krásneho.

Najväčší dojem na mňa urobil Adam Green, dlho som ho nepočúvala, ale mám pocit, že znova začnem. Jeden otrasný zážitok spojený s mojou rodinou mohol za to, že som ho skoro zmeškala, a tým pádom to bolo ešte krajšie.

Určite som sa najviac tešila na These New Puritans, ktorí nesklamali, aj keď im pán zvukár mohol venovať trošku viac pozornosti, nemyslím si že to bolo divné len kvôli tomu, že som stála asi tri metre od "ozvučovača". Inak úžasné, až príliš. Mňam.

The Stranglers ma sklamali, podľa mňa to bola nuda, Klaxons ma prekvapili (aj keď ma tak strašne boleli kríže, že som to asi veľmi nedávala najavo a celý set som sa mračila), The XX boli (až na lietajúce balóniky nad letiskom) odpisom na druhú. (Nuda, kríže, nuda, strata ilúzii, únava.) Collegium Musicum nebolo iné než absolútne úchvatné, plus to, že ležíte na tráve a pozeráte do modrej oblohy.... Júj :) Varhany sú varhany. Varhany sú dokonalosť.

Okrem iných som si zamilovala britskú trojku Belleruche, na koncerte ktorej som sa ocitla čírou náhodou, na New Young Pony Club sa čakalo do pol štvrtej ráno, všetky tie energy drinky, kávičky, cigarety, pivo, slnko, kolotoče, rýchlo to ubehlo a bolo to viac než fajn.

Už teraz sa teším na budúci ročník :).

V pondelok sa doma robila ďalšia prestavba interiéru. Deň u starých rodičov, s mojimi dvoma mačkovitými šelmičkami (majú medzi sebou vzťah typu Nebezpečná príťažlivosť), s vínom, chilli pizzou, a povalou plnou haraburdia.

Prečítala som veľa cudzích denníkov (kto by odolal denníku vlastnej matky z pubertálnych čias, nech prvý hodí kameňom), množstvo zmiešanej korešpondencie... Prehrabovala som sa knihami, čítala Radigueta, Francoise Sagan, hrala štyridsaťročný stolný hokej s bratom... Našla zbierku malých vinylov (všetky 1960 - 1979), niektoré som zmizla do svojej kabelky (Eagles, Lennon), potom kľúč od skrinky, po chvíli skrinku od kľúča, konečne v nej staré prehrávače magnetofónových kaziet, diapozitívy, staručkú kameru, fotoaparát (vyše 50 rokov, funkčný, jemná mechanika, kmitajúca ako hodinky)... Súdočkovú kabelku, kúpenú kedysi dávno v Poľsku, pletenú z prútikov... A potom niečo, pri čom mi úplne zaplesalo srdce, totiž veľký xylofón s dvoma stupnicami (jaj!) a staré elektronické varhany z konca osemdesiatych rokov, nič extra, ale funkčné, a o to ide, milujem hudobné nástroje, a ešte viac tie, do ktorých môžem vraziť slúchadlá a nikto ma nepočuje, takže sa môžem hrajkať aj vtedy, keď všetci spia a kašlú na moju nespavú hodinku.

Ako momentálne obľúbená vnučka mám právo zobrať si hocijaké haraburdy, po á preto, lebo sú každému na nič a nikto ich nechce, a po bé preto, lebo na tom vôbec nezáleží.

Deň v raji, deti.

Malinové lievance a jahodový spleen.