Srnky, zuby a hnedá pleť.

nestrieľaj ma horár / neni som ja srnka / ale zakliata panenka

Nikdy nebudem jesť srnky. Nikdy.

A basta. Nemám k tomu čo dodať.

Celé dni nič nerobím a zaberá mi to veľa času. Ale musím priznať, že mi spadol kameň zo srdca, neviem aký konkrétne, podľa súčasného objemu pľúc by som netrochárčila a označila železobetón.

Muse som nevidela, ďalšia šanca je tu o popoluškin svetelný rok, nikdy som nevedela, že ich tak veľmi obľubujem, ako práve teraz a práve kvôli tomu.

Zarvi na smäd, touho.

Vymenila som notebook, tak sa venujem objavovaniu toho, čo som si za dva roky nazbierala a úplne som na to zabudla.

Robím si povrchné šperky a kreslím chobotnice s očami ako taniere a mŕtve stromy.

Mefisto rastie do krásy (očividne nie do rozumu), konečne som sa stala niekým, koho rešpektuje, a vedieme náladovú symbiózu mačka-mimoň. Spáva v mojej posteli a oblizuje mi prsty.

Divné sny.

Taktiež som prepadla bronzovému šialenstvu, a keď už ma slnko nemôže ani cítiť, urobila som si zásoby samoopaľovacích krémikov a - deti! - konečne nevyzerám ako komparz z ľubovoľného upírskeho filmu.

(Teraz sa pravidelne ľakám svojho odrazu v zrkadle, lebo s tou osobou v ňom sa neviem rozprávať familiárne.)

Chcem v živote vyskúšať každú neškodnú hlúposť a každú hranicu súdnosti, aká je.

Ak pre nič iné, tak pre pocit, že žijem.

Boh vie, aké je to hlúpe a ťažké zároveň.

Snažím sa neprepadnúť depresii, panike a mamone (preto som posledné štyri dni robila veľké nákupy - pretože šatstva a vecí typu tyrkysová parochňa nikdy nie je dosť).

Zajtra si zoberiem ruksak a koniec týždňa strávim v/na Pohode. Už to chce len ten prvý telekinetický impulz a začnem sa baliť.

Môj momentálny stav mysle dostatočne opisuje to, že pozerám Eclipse, spím namiesto kocúra, ktorému práve šibe (každý deň aspoň tri hodiny) a od rána premýšľam nad tým, aká je toto strašná záhaľka.

(pozn.: Úroveň filmov Twilight nehodnotím, rovnako ako moju súčasnú životnú filozofiu. Aj tak všetci skončíme v pekle.)