"In the midst of winter I finally learned that there was in me an invincible summer." Albert Camus

Nemám prečo písať, začína mi to pripadať čoraz úchylnejšie. Stavím sa, že tým, že si tu vylievam srdce (malý cencúľ parazitujúci na vnútornej strane hrude) po a. nikomu nezachránim kožu, po b. nikoho nepresvedčím o tom, aby mi upísal svoju večnú lásku a priazeň a po c. nikam nedospejem. A dopekla, som taká unavená (smrť záväzkom, nedokážem prestať kliať ani na pol hodinu, končím s hrou na princeznú). Okrem toho, strieborný talizman, ktorý som niekomu poslala, mu priniesol šťastie, chiromantia je zaujímavejšia ako kapitoly z občianskeho práva a keď budem aspoň trochu sakra chcieť, tak veci budú fungovať, aj keby to bolo proti fyzike a dobrým mravom. Medzičasom sa uspokojím s pilným a heroickým postojom k tej horde nepríjemných vecí, ktoré ma čakajú a neminú (pokiaľ človek má možnosť výberu, a sám si zle vyberie, nemôže skĺznuť do fatalizmu; tu sa to volá pykanie za svoju bezočivú hlúposť). Keby niečo, ešte vždy sú tú veci, z ktorých si môžete robiť brošničky a prstene a amulety a keby nič, aj tak sa kvôli vám svet nezrúti. Face it.

XX

 (a Mefko vám posiela pác)