Marceline Desbordes-Valmore (1786-1859)

Na úsvitě loučení

Ať líbám tě a obepínám,

ať k tobě lnu ve své žalosti,

vše marno! Sbohem, Mladosti,

my každá pospícháme jinam.

Je pěkně pod tvou korunou

a nad tvůj dech nic hebčí není.

Tvář nastav a mé políbení

nech chvíli trvat pod lunou.

A je-li poslední, milý světe,

to dlouhé políbení mé,
nech, ať se chví, než zahneme
za tento hloh, jenž ještě kvete.

Že já kvést neuměla jsem,
Ó Přesladká! tím nejsem vinna.
Když fouká smutku meluzina,
květ oprchává před časem.

Narodila sa do rodiny maliara erbov v Douai v roku 1786. Keďže jej otec pracoval ako heraldik pre predovšetkým aristokratické rodiny, krátko po revolúcii bol tento odbor nežiaduci a takmer zanikol. S matkou preto opustila rodné mesto, chvíľu cestovali Francúzskom, kým v roku 1801 nešli hľadať pomoc u bohatšieho príbuzného, usadeného vo francúzskej kolónii Guadeloupe. Nie dlho po ich príchode bol však tento zavraždený pri povstaní otrokov a krátko na to zomiera aj Marcelinina matka na epidemickú horúčku a tak sa Marceline sama vracia už v roku 1802 späť do Francúzska. Stáva sa herečkou divadiel v rodnom Douai, ako aj v Rouene a Paríži, počas stáže v divadle v Bruseli jej v roku 1807 vychádza aj prvá báseň. Neskôr porodí dve deti z mimomanželskom zväzku s istým, v tej dobe populárnym žurnalistom, obe však zomrú skôr než dovŕšia šiesty rok života.
V roku 1817 sa vydáva za kolegu, herca Prospera Valmore, ktorému neskôr porodila tri deti, z ktorých ju však prežilo len jedno. Nasledujúce roky boli poznamenané rodinnými finančnými problémami, sťahovaním po Francúzsku ale aj Taliansku, toto obdobie trvalo približne do tridsiatych rokov 19. storočia. Práve v tej dobe napísala to najlepšie zo svojho diela a užívala si nasledovný úspech, získala tiež podporu a priateľstvo váženého spisovateľa Charlesa Augustina Sainte-Beuve. Na sklonku päťdesiatych rokov sa usadila v Paríži, kde po dlhšom boji s rakovinou v roku 1959 zomrela.

Poézia Marceline Desbordes-Valmore zachytáva predovšetkým ženu: ženu ako matku, ženu ako milenku, manželku, tiež však neobchádza ani sociálne témy, často sa utápa v samote, odlúčení, zúfalstve, popisuje zločiny proti nevinnosti. Významným odtieňom jej tvorby je aj jej záujem o prírodu, bukolicky ospevuje krásy rodného Douai, vo faune a flóre hľadá odraz prežitku, premietnutie citu a podobne.

Ku koncu storočia sa ako jediná žena objavuje v malom dielku básnika Paula Verlaina, nazvanom Les Poétes Maudits (čiže Prekliaty básnici), po boku Arthura Rimbauda, Stéphana Mallarmé či Tristana Corbiera.

Okrem poézie sa Marceline venovala aj písaniu príbehov pre deti, krátkych rýmovačiek a tiež próze (z veľkej časti autobiografickej).

Pokiaľ ide o to, prečo sa ňou vlastne zaoberáme, je to preto, že slovenskými vydavateľmi je dlhšiu dobu ignorovaná a nijaký zbežný článok v slovenčine som nemohla vypátrať, pričom Marceline Desbordes-Valmore, rovnako ako jej súčastníčky Emily Dickinson alebo Jane Austen, patrí k významným osobnostiam - ženám, ktorých prínos do svetovej literatúry značne prispel k neskoršiemu rozkvetu (nielen) ženskej literatúry. A podobne ako predchádzajúce spomínané, je podľa mňa pomerne zaujímavou autorkou...

Marceline Desbordes-Valmore: Knížka něžností (ebook, cz)