rozkoše nepoznané alebo o úskaliach človečenstva

tento príspevok mohol vyzerať aj takto.

nenávidím bratislavu.
nenávidím bratislavskú hlavnú stanicu.
nenávidím bratislavčanov.*
nenávidím bratislavskú MHDéčku.
nenávidím bratislavské knižnice.
nenávidím bratislavskú náladu.
nechápem, ako môže niekto trvalo žiť v bratislave.
nechápem, ako sa tam môže vôbec niekto zamilovať.
keby som vedela zmrazovať ľudí pohľadom, bol by to ples krištáľových sôch.
nenávidím ten smrad, ktorý sa nad miestami, kde je veľa ľudí, drží vo vzduchu.
keď príde čas, kúpim si dom niekde na konci nejakej ospalej dediny, a nikomu nedovolím, aby mi zlomil srdce.
keď príde čas, keď príde čas.
možno vôbec nepríde.

potom však sa ukázalo slnko a musela som sa začať smiať a čierna nálada šla bokom.
potom vo vlaku, ktorý vyzeral akoby šiel priamou cestou do osvienčimu, skolabovala dievčina stojaca vedľa mňa a prvýkrát v živote ma niekto vážne žiadal o pomoc.
pri pohľade na tie nevzrušené ksichty ľudí, čo by vás nechali zomrieť na podlahe, som si konečne uvedomila, aká som malicherná.

potom som v žiline na stanici uvidela osobu, ktorá pre mňa kedysi znamenala veľa
a zistila som, že moja černokňažnícka sebareflexia je skutočne to, čo ľudia nazývajú zdravý sedliacky rozum.
pretože je to celé o vôli a skutočná nenávisť na mňa nemá dosah.

pokiaľ si mám stále vymýšľať nejaké roly aby som sa nenechala uniesť, je mi to fuk.
je to vždy lepšie ako sa tváriť, že vlastná minulosť pre mňa nič neznamená.

* týmto príspevkom som sa nechcela dotknúť nikoho kto je v akomkoľvek vzťahu k nášmu hlavnému mestu, je to len môj pocit

taktiež, po polhodinovom odstraňovaní všetkých pôvodných vulgarizmov toto všetko síce neznie tak autenticky, ale je mi to veľmi výrazne jedno.