paper faces on parade

pokiaľ ide o benátky
(nesvieti ani jedna žiarovka, takmer nevidím na klávesy)

prebehlo to celkom dobre

až na ten detail, že som bola deprimovaná

nedokončenou bakalárkou

depresívna kvôli spomienkam na moju poslednú 

návštevu toho mesta s niekym, 

koho som bola ochotná milovať do konca života,

a unavená z toho všetkého,

zo života na polovici,

bez spánku a bez dní, ktoré neoznačujeme ako psie.

prespať v hoteli nebol nakoniec zlý nápad,

zaspala som s kabelkou a pomádou na pery v posteli

(čiže som nemala čas rozhádať sa so svojim sprievodom.

čo považujem za malý neobvyklý darček

od mr. všemohúceho)

k fotkám sa odmietam vyjadrovať.

s mojim nikonom viem podľa všetkého správne chytať len ja,

a neverím že je to kvôli špeciálnym

nastaveniam všetkých tých blbostí.

fotky z digitálu sú hrozné.

fotky z analógu budú až za mesiac,

lebo pani vo fotolabe mi povedala, že nevedia

vyvolávať čiernobiele filmy, tak to musia poslať ďalej.

čo je toto za... vtip?

počasie bolo krásne, skoro som zmrzla.

cítila som sa ako mŕtvola a nedať to najavo bol môj výkon na oskara.

bolo to vidno?

bez sprievodcu sme pochodili skrz naskrz staré mesto, 

videli sme inváziu francúzov ako za napoleona

a počuli sme mladých opitých nemcov v prístavoch.

more, more, more je môj brat.

(sorry jack kerouac.)

masky boli krásne, ale všetko mi pripomínalo rok 2009

a jeho falošné úsmevy a skvelé albumy

a zimu a ruky a červené barety a fotky z prístavu.

nikdy sa z toho nezobudím?! 

keď sa to vezme tak všeobecne,

bola by som bola bývavala šťastná.

nabudúci rok pôjdem sama, lebo moje potreby ohľadom života sú skromné.

a budem môcť mlčať, keď bude zle.