Peklo a lunapark.

And in the dark, I can hear your heartbeat.
I tried to find the sound but then it stopped,
and I was in the darkness, so darkness I became.



Napriek všetkým stupidným obmedzeniam
ktorými som svoj prejav na tomto blogu obmedzila
je strašne smiešne cítiť tú nemohúcnosť ktorú práve cítim
a nič o tom nenapísať.
Nech to znie akokoľvek klišé, je to úplne jedno, lebo môj súkromný život
sa zrýchľujúcim tempom mení na jeden veľký prázdny gýč.
Možno nie som rodinný typ, ale to neznamená, že nič necítim
keď ide všetko niekam dočerta dopekla doprdele a možno ešte ďalej.
Najkrajšie na celom obrázku toho, ako si tu žijem je,
že to zvonku všetko vyzerá úplne úžasne.
Keď prvýkrát nahlas poviete, že váš otec je idiot, niečo vo vás
sa predsa musí zmeniť, či chcete alebo nie.
Všetky tie pekné veci, keď ste mali osem a priniesol vám
album, ktorý ste milovali a zobral vás do kina
na Levieho kráľa keď ste mali päť ši šesť, to všetko vás začne bolieť.
Píšem práve bakalárku ktorá trochu súvisí so vzťahmi medzi ľuďmi.
Nemám peniaze a vracia sa mi jedna hnusná relikvia z roku 2009.
Ako mám reálne zvládať stres, pokiaľ je kontrolovanie fliaš v mojej skrini
a čakanie neskoro do noci na dennom poriadku.
Keby som bola veriaca, už dávno by som sa modlila.
Ale to je všetko veľmi krásne, navonok je to všetko veľmi krásne.
Som chorá z čakania na zázraky.
Nikdy neprídu.
Nikdy.