šeroslepota alebo mať tak zas násť rokov

Po tristo rokoch nejaká muzika. Zatiaľ mám besný guláš v letnom festivalovom plánovaní, ale o tom sa zmienim neskôr. Takže nejaké releasy ktoré mi náhodou cvrngli do nosa (trojka je hlúpe a neinšpiratívne číslo ale moje nové ja sa rozhodlo, že sa nechá niesť ó-sudom a vykašle sa na všetko, čo... ach, nie, toto je úplne iný článok, inokedy.)

Cat's Eyes - Broken Glass EP

Cat's Eyes je ťažký oriešok aj pre Google, takže keď ich človek chce počuť, musí ich, takpovediac, podporiť, nech to znie akokoľvek úchylne. Keď hovorím ich, tak myslím ich dvoch, teda Rachel Zeffiru, kanadskú multiinštrumentalistku (what a word!) a sopranistku a Farisa Badwana (čo je ten chlap, ktorý spieva v The Horrors a teda je asi zrejmé, ako som sa k tomuto zoskupeniu dostala, aj keď to mohlo byť úplne naopak). Takže Rachel a Faris sú dokopy Mačacie oči a žánrovo sa pohybujú od nejakého zasneného psycho zvuku po naivné dievčenské šansóny, alebo ako by sa to dalo nazvať (áno, skutočne je pre mňa také ťažké naklikať si last.fm a pozrieť si menovky... na druhej strane vám vždy chcem povedať niečo, čo vám nepovedia inde, takže so mnou budete musieť mať strpenie). Épéčko obsahuje štyri skladby... Eponymná Cat's Eyes má niečo zo Siouxsie and The Banshees, z talianskeho popu rokov minulých aj z dievčenského rock'n'rollu, The Best Person I Know je jemná balada so sínusoidovým textom, rovnako ako posledná Love You Anyway, pri ktorej mám chuť umrieť na otravu pudrovými cukríkmi, a predposledná Sunshine Girls je pôvodne nevydanou vecou od The Horrors, čo je pomerne dosť počuť (čiže nakoniec nie je až také svetoborné, že som na to prišla skôr, než som si o tom prečítala, však). O pár dní má vyjsť dlhohrajúci album, na ktorý sa extrémne teším, lebo súčasný trend obsahuje veľmi málo podobných projektov s rovnakou alebo aspoň porovnateľnou úrovňou estetiky. Je to taká jemná dievčenská skupina. Čo mi nesmierne imponuje. Akoby ani nebol rok 2011. Pričom u mňa sa takýto dojem vždy ráta. 

The Vaccines - What Did You Expect From The Vaccines?

Čo sme očakávali od Vakcín? Ja nič extra, takže som sa nesklamala. Aby bolo jasno: je to dobrý album, dobre sa to počúva, je to milé, hodí sa to k hocijakému druhu činnosti, ale... Nič viac. Nie je to nič, prečo by som nemohla spávať, nie sú to pesničky, ktoré by mi boli nejak osobne blízke (konieckoncov najlepšia skladba na albume je Post Break-Up Sex, a to mne konkrétne nič nehovorí, ani v celku, ani keď si to rozložíme na drobné). Cítiť v tom Ramones, nejaké veselé veci typu The Drums, sedemdesiatky a pláže. Spevák má skvelý, sýty hlas, je to svieže, ale úprimne, nie je to kapela, kvôli ktorej by som sa bola ochotná trepať čo i len sto kilometrov hore a dolu, a to je v mojom ponímaní niečo ako barometer príťažlivosti. Prvotina The Vaccines asi nikoho neurazí, ale že by to malo potenciál vyslovene nadchnúť... Radio-friendly british indie-pop mjúzik, bejby.

IAMX - Volatile Times

Dilema na záver. Neviem prečo a načo, ale z nejakého dôvodu mám potrebu hlbšie si vysvetliť môj vzťah k IAMX. Od vtedy, čo som prvýkrát počula Kiss & Swallow, sa v mojom hudobnom a celkovo estetickom cítení odohralo asi päťdesiat revolúcií rôznej intenzity. Nejakým spôsobom som sa toho chytila hneď od začiatku, ale až do vydania The Alternative som nepoznala nič viac než hudbu (a dlho predlho som mala rozpačitý pocit z toho, čo počujem, lebo mi nešlo do hlavy, kto alebo skôr čo môže mať taký divný hlas, čo sa viacmenej vyjasnilo keď som si pozrela klip k Spit It Out, čo bol môj prvý stret s vizuálnou stránkou pána Cornera... potom sa mi dlho nezdalo divné vôbec nič, ak mám byť úprimná). A Kingdom of Welcome Addiction bolo revolúciou v revolúcii môjho preživšieho malého ja, lebo rok 2009 a nečakaná intimita v I Am Terrified alebo You Can Be Happy úplne nahlodali môj názor na aroganciu v hudobnom prejave... A vôbec, imponuje mi, že Chris je taká strašná hysterka, vôbec sa mi to nezdá nejako fatálne katastrofálne extravagantné a vôbec, prečo nikto nehovorí, že Matt Bellamy je hysterka? Ale to už som zase niekde úplne inde... Volatile Times u mňa z titulu roku vydania asi nikdy nebude mať taký status ako predchádzajúca radovka, ale, hej, páči sa mi istá agresívnosť v titulnej skladbe, epileptický koniec Music People, úvodná I Salute You Christopher ma síce pobavila, ale to neznamená, že to podľa mojej maličkosti nie je najlepší opener, aký Chris urobil, Ghosts of Utopia je presne taká singlovka, akú som si želala a aj keď trošku klišovitá, Fire and Whispers je môj jednoznačný favorit. (A stále sa nemôžem zbaviť toho, že si predstavujem Chrisov výraz hneď potom, ako zistil že sa Bernadette rýmuje s Death, lebo celkový feeling z toho je priceless.) Všehovšudy, Nie je v tom žiadna veľká poetry, kvôli ktorej som sa zamilovala do Kingdom of Welcome Addiction, ale stále je to lepšie ako to, čo som sa bála, že budem počuť.

Dilema číslo dva je bratislavský koncert, dva dni po mojej štátnici. Mám strach z potenciálnych fanyniek IAMX, pretože úprimne neznášam to potenciálne fanatické fanynkovstvo. Vďaka mojej šeroslepote a nechuti nechať si skákať na otlaky budem stáť v prvom rade a  bojím sa, že z toho budem mať vražednú náladu. Druhá vec je, že tam nechcem ísť sama, takže sa nevyhnem ani tomu, aby ma nejaké potenciálne fanatické fanynky nesprevádzali. A čoho sa bojím ešte viac, je to, že mi to po štátniciach bude úplne jedno. 


Když on tak krásně ZPÍVÁ!