staviam steny

a tiež ešte žijem.

už tri týždne si prikazujem niečo napísať, preto možno vyzerá hlúpo,
keď začínam takto, ale mám svoje dôvody.
ktoré som povýšila na niečo ako kódex zabudnutého domnelého rytierstva
a zároveň je to moja odpoveď na otázku, komu straší vo veži
a ako moc nesmrteľný je chrúst a jemu podobní viacnožci, čo nepochybne
a pokojne mohlo patriť medzi tie veci, ktoré som celú tú dobu riešila.
ale nie je to tak.

štátnice mi ublížili viac, ako som ochotná si pripustiť,
preto som sa radšej plne odovzdala fyzickým indispozíciám
a pestujem si nejaký inteligentne nepreviazaný systém spojených nádob,
totiž chatrnosti škrupiny a nevoľnosti ducha.
nemôžem povedať, že sa nudím, aj keď vlastne nerobím vôbec nič.
týždeň pred tou frustrujúcou srandou som toho zjedla toľko,
že najbližšie dva mesiace sa pokojne môžem tešiť
z postupného vyťahovania užších pipe džínsov ako králikov z klobúka.
vlastne sa celkom dobre bavím, alebo by som sa bavila,
keby som nemala pocit, že som v niečom zlyhala.

namiesto toho, aby som sa pilne vzdelávala
som sa venovala právnickým kravinám.
teraz aj tak nemôžem čítať nič iné ako priblblé fantasy,
pomyselne je to niečo ako oblbováky, ktoré nemám.
ideálny čas vrátiť sa k dragonlance, čo je asi najhlúpejšia knižná telenovela,
akej som sa kedy dotkla, ale na druhej strane
ma to prenáša šesť rokov dozadu a zistila som,
že fantomprint to začal opäť vydávať,
takže si konečne môžem prečítať všetky konce.
rozhodla som sa robiť si radosť a investovať do toho svoje grošíky.
keď už pre nič iné, tak aspoň preto,
aby moji dedičia museli prehodnocovať môj literárny vkus.
a keď som pri tých kúzelných klobúkoch,
mojim súčasným bielym králikom nemôže byť nikto
s rovnakou pompéznosťou ako raistlin. ako na jedinú fiktívnu postavu,
čo mi zlomila srdce, si naňho spomeniem zákonite vždy,
keď začnem z premiéry duševnej aktivity kolabovať a dusiť sa.
prirátajme k tomu búrkové kysucké nuansy, priveľa času s babičkou a deduškom,
takmer konečný rozpad domácnosti a nedostatok finančných prostriedkov,
a máme presný obrázok toho, ako to tieto prázdniny určite nezačať.
škoda, že už som začala.

keď ma na chvíľu zo svojich spárov pustila enya a pink floydi,
a uvedomila som si, že airborne toxic event a pains of being pure at heart
vydali krásne chrumkavé albumy,
položka culture+alienation+boredom+despair  sa zavŕšila prvým spomínaným,
konečne som videla kráľovu reč, pričom to bol príjemný herecký koncert
po všetkých tých brakoch, čo som sa prinútila pozerať,
preplakala som tichý oceán pri fanynke
a na margo istých členov istého akademického zboru
patriacich k istej kádéhá som si povedala, že mi to nestojí za to,
aby som v dvadsiatke po prvýkrát niekoho dokázala nenávidieť
a začala som opäť vyznávať svoj temný kult odzbrojujúcej pozitívnej mysle.
samozrejme, v duchu hesla, že bude horšie.
pretože o tom nepochybujem a to je asi jediné,
čo odlišuje tento rok od predminulého a dáva mi to pocit,
že sa za každých okolností môžem proste postaviť
a vtĺcť si do hlavy, že mám právo byť povznesená.
aj keď po tom akademickom fiasku by som o právach radšej vôbec nehovorila.
dosť o tom, prestáva to byť taká sranda.

takže všetku svoju pozornosť sa chystám venovať
čítaniu brakovej literatúry a s tým spojeným postupným strácaním súdnosti
(aj keď koketujem s tým, že si cez leto opäť prejdem
celého shakespeara a urobím si výlety po slovenských divadlách),
odubytovaniu sa z internátu (kde už dva mesiace nebývam, ak nie viac),
nadchádzajúcim promóciám (ktoré budú nepochybne ešte väčší trapas a ostuda ako celé štúdium),
lekárskym prehliadkam, ktoré ma teraz neminú
(aj keď sa pravdepodobne zase nedozviem nič viac len to,
že som predsa len pozliepaná z cukru a preto nič nevydržím),
teším sa na nejakú tú operu, ak budem pozvaná, pretože
jedna z mojich stránok osobnosti v tomto zmysle od výletu do benátok
nedostala poriadne najesť,
budem sa snažiť zreparovať doma všetko rozbité a pokazené,
čo ma čaká a nikam to neutečie,
budem sa tešiť na pohodu a na ksichtíky z horrors týždeň na to v ostrave,
a posnažím sa nezhorieť od zlosti, ktorá ma chytá pri každej druhej osobnej myšlienke,
čo je za deň asi päťdesiatkrát a je to pekne otravné.

skrátene to znamená, že sa plánujem otupiť na toľko,
aby mi matka prestala vyčítať, že idem rovnakým chodníkom ako pred časom,
keď som o sebe dala výnimočne nepatričným spôsobom vedieť
a bolo to neospravedlniteľne ľudské, čo ku mne asi príliš nepatrí,
pokiaľ ma moji drahí príbuzní poznajú a vôbec,
pokiaľ máte ľadové bariéry, niekedy je to sakra fuška,
dávať pozor, aby sa ich ostré hrany náhodou neroztopili.
zvlášť keď začína byť tak povážlivo teplo a dusno vonku
a všade sa objavuje oveľa viac kože, než ako je dôstojné pre niekoho,
kto sa už nejaký čas snaží tváriť, že sa ho to netýka.

prajem krásne leto.