O nevidideľnosti, nočných gaštanoch, upnutej elegancii, Brahmsovi a čistej sentimentálnosti.

Nastúpila som do vlaku, v uličke ma zrazili nejakí ľudia, za sebou, nie naraz; pri prechode cez cestu ma skoro prešlo auto, ktoré inak stálo a čakalo na to, kým prejde húf ďalších ľudí; v obchode som stála skoro štvrť hodiny pri pulte, kým do mňa niekto nevrazil a kým mi vďaka tomu nezacinkali kľúče v taške, ktorú som nervózne zvierala a mačkala.
Stále som pevne presvedčená o tom, že nie som ani neviditeľná, ani poltergeist, vlastne si myslím, že som pomerne výrazne viditeľná, tak prečo?
Kľúče mi podali končekmi prstov, akoby som mala lepru a bolo by nutné zabrániť akémukoľvek dotyku. V markete pri pokladni asistentka predaja hulákala kdesi smerom cez moje rameno na nejakú svoju známu, a úplne ignorovala môj nákup.
Do jedenástej som nepovedala viac ako tri vety. Dobrý deň. Nech sa páči. Vďaka.
S panikou, hraničiacou so závratom (celý deň mi bolo príšerne mdlo a zle) som odomkla dvere, vnútri nebolo nič okrem tmy, pretože na dverách boli nalepené tienidlá, pri skrini na mňa spadol sušiak na oblečenie, zakopla som o špičku ľavej topánky a zahryzla som si do jazyka. Po tmavej chodbe šok, presvetlená izba, všade, kam mi padol zrak, boli samé kvetinky a motýliky, všetky moje police zapratané a nikde nikoho.
Utiekla som von, rozhodnutá kúpiť si veci potrebné na to, aby som do izby vniesla pach starých kníh, troška pudrenkovo-rúžového odóru, tabakových a kávových vôní.
V antikvariáte si ma niekto konečne všimol, výsledkom čoho bolo, že do mňa vrazil len jeden človek, ktorý si zrejme moju strnulú začítanosť vysvetlil asi tak, že patrím k ponúkanej veteši ako nejaký kus nábytku alebo čo, a keď som sa pomaly a škrípavo otočila na opätku, trochu som ho vydesila. V kase v divadle som vytrvalo miatla pokladníčku, keď sme sa dohadovali o mieste.
Človek jej ani zaboha nevysvetlí že nemá záujem sedieť v prízemí, a už vôbec nie v jednej z tých prízemných lóží, ktoré sú večne napchané tetami v gýčovitých kostýmoch. Keď sme vyriešili túto dilemu (a pani si možno spomenula že som jej už asi stokrát za posledné dva roky vysvetľovala, kde chcem sedieť), prešli sme na ďalšie predstavenia, čo už bol absolútny chaos.
Dlhá cesta po slnku ide ďalej, v Trnave podľa všetkého nezoženiete klasický kinofilm, takže Diana bude ešte chvíľu driemať na polici.
Po dlhých troch hodinách návrat na izbu, šok, spolubývajúce, šok, to bolo včera, dnes ráno sa slečna z mojej izby presunula na izbu vedľajšiu, a vytvorila mi tu tak ďalšiu peknú izolovanú jaskyňu.
Včera v noci, mama s kamarátom, moja zbierka upnutých čiernych vecí v skrini, elektronické varhany, poháriky, šminky. Úplné naťahovanie sa, stále prázdne police. Prechádzali sme sa nočným parkom, zbierali sme potme gaštany, hojdali sa na reťazových hojdačkách na detskom ihrisku.

Dnes ráno, motýliky zmizli, pozerala som Becoming Jane a čítam Susan Kay, pretože nemám čo robiť a do divadla idem až na siedmu. Prečítala som Máte rada Brahmsa od Francoise Sagan, zostávajú mi Dickensove Zlé časy a ešte jeden divadelný večer, kým sa vrátim domov, budem zase na každého odmeraná a sarkastická, myslím, že preto som sem utiekla skôr, hrať trochu chladnú eleganciu a trochu znudenú odovzdanosť a odžiť si stratu, čiže sama za seba. V celej izbe púta pozornosť len studená biela orchidea, ktorá mi zostala na okne. Neviem, ako sa mám cítiť, zatiaľ je všetko akési príliš nepatričné a chýba mi Meph.

Vážne... Má sa ku mne prisťahovať niekto z Turecka.
Asi by som si mala stručne prejsť históriu Turecka, základné geografické veci, monumenty, pomer náboženstiev, a podobne. Strašne nerada by som porušila nejaké pravidlá slušnosti, napríklad že by som moslimovi ponúkala alkohol. Musím si to prejsť. Ale teším sa. Dúfam, že nebude vedieť po slovensky a tak sa budeme môcť spoľahnúť na angličtinu.
Bože, ako rada by som rozprávala po anglicky s niekým, kto nie je odtiaľto... keď sa to tak vezme, ani ja vlastne nie som odtiaľto. Nikdy si celkom nerozumiem s ľuďmi ako takými, možno keby sa tu napokon vyskytol niekto z úplne iného prostredia, bolo by to pre mňa len prínosom.
Prvýkrát sa nemôžem dočkať, až sa ku mne niekto presťahuje.

Inak reakcia matky na to, že ma opustila moja pôvodná spolubývajúca: "Ale to je skvelé! Teraz konečne môžeš byť sama a nikto ťa nebude otravovať alebo ťa nútiť cítiť sa nepríjemne!"

Bože, čo sa to zo mňa stalo.
Nechcem mať povesť šialeného podivína.
Aj keď...
Nie, nechcem.