Mercy! Pre zmilovanie! Vodu! Vážne?! Nie. Apage, Satanas! alebo Kladivo na debilov po čadčiansky a iné obskúrnosti.

Keď všetko stojí za tie dve chronické veci, 

vždy je tu umelo vyvolaný spánok, Dragonlance, jablčný cider a 

don't hurry, give it time, things are the way they have to be. 

Kiežby, drahí moji. Kiežby. 

Z duševného módu, ktorý som pre vlastné potreby pomenovala 

strašlivě rozezlený černý čaroděj (terminus technicus) som sa dostala niekam ďalej, 

kde som zatiaľ ešte nebola, a aj moje presvedčenie, že všetko zlé, čo zažijem, 

možno z celkového pohľadu hodnotiť ako pozitívnu skúsenosť, má svoje medze 

(a nie sú nimi medze zdravého rozumu, pretože aj šialenstva je niekedy až príliš). 

Pomaly ale iste ma začína zase chytať hystéria zvaná samota, 

aj keď sa jej statočne snažím brániť a rovnako statočne sa snažím 

nikoho k sebe nepustiť, pretože mi úplne stačí, ako veľmi dokážem nenávidieť, 

pokiaľ ide o niekoho z môjho blízkeho okolia, 

kto mi posledne strelil takú metaforickú facku, 

že nebyť v spomínanom stave ducha, buď sa z toho už nepostaví on alebo ja. 

Vzhľadom na situáciu neviem, čo by bola väčšia juchajda. 

(Áno, výskyt tohto slova je znamením osudu, ktorého by sa mal každý zľaknúť, 

zamiesť prach pod rohožku a schovať sa pod posteľ.) 

Taktiež priznávam, že upriamiť celú svoju existenciu 

na vytvorenie dokonalých podmienok pre život v Sims 2 nebol dobrý nápad. 

Bolo to takto: kamarát mi po dlhom čase vrátil kľúč, na kľúči bol koník... 

Taktika je stále rovnaká ako v Tróji, všetky moje mestá padli počas jednej noci. 

Tá náhla úplná osamelosť! 

Po tom, čo som však minulú nedeľu šla do Bruselu, 

kedy som vlastne už v Predmieri zahrala nevoľnosť a horúčku (ide mi to, bohužiaľ)

a nakoniec som nešla nikam len preto, aby mi ten spomínaný člen rodiny povedal, 

že mám debilnú a sprostú hlavu a nie som nič iné ako 

sprostá bábka mojej matky, čo bolo po dni, kedy ma 

hlboko rozčaroval *sic!* aj spomínaný ovládateľ bábky, 

pre ktorého som zahrala ďalšie dejstvo v slzách na balkóne... 

vlastne už ani neviem, čo bolo divadlo a čo nie a či mi skutočne len bolo na nič 

a rada by som umrela alebo to bola moja klasická chorobná zlosť 

ktorá musela ísť von aby som sa nestala otcovrahom... 

Nie, nič podobné ako zopár koníkov ma nemôže rozhádzať, 

respektíve áno, ale nebudem sa tomu bližšie venovať, 

jakožto promovaný blbec nemám záujem na tom, aby to o mne hocikto vedel. 

A okrem toho, nemám city. 

V skutočnosti som vlastne len kus necítiaceho hovada. 

Face it. 

Už viete, komu venujete svoj čas, keď toto čítate. 

Iste sami chápete, že si to nezaslúžim. 

Vlastne nechápem, ako môžem chodiť po tvári Zeme 

a netrafí ma nejaký spravodlivý !Blesk!. 

Podľa monológu môjho drahého rodiča som asi Satan osobne. 

Neviem ako sa s tým vyrovnať... 

toľko uznania naraz!

Na druhej strane osoba C, ktorá nie je dôležitá pre tento príbeh povedala: 

bola by si celkom pekná ženská keby si sa furt hentak nesmiala a nepozerala... 

Ach Bože! Nebyť svätého sarkazmu a sladkej irónie, 

vôbec by som nebola pekná ženská, ale by sme zostali pri tom, že by som nebola. 

Nechápem, ako ma toto všetko vôbec môže.. naštartovať?! 

Ale som strašne bezmocne naštartovaná a očividne na to mám právo (ha!), 

diabolsky hovädzie právo, aby som bola presná. 

Keby malo moje okolie odrážať čosi, čo skutočne cítim, 

mali by sme tu jacksonovský Mordor, moji drahí... 

Ako hovorím, juchajda. 

Let's just have some fun. 

Zvyšok si domyslite, isté osoby sa mi sťažovali, 

že ak budem naďalej trieskať do klávesnice takýmto štýlom, 

bude to vyžadovať zásah zhora. 

No počkať... Myslím že som okrem iného práve prehrala svoju vojnu s popkultúrou ale... 

ak neskončím teraz, otrávim si celé publikum, 

takže sa klaniam a želám vám krásny zvyšok života. 

Však ja sa zase ozvem... ak nezhorím od zlosti. 

Skutočne si užite čokoľvek budete robiť. 

Nikdy neviete, kedy vám to niekto zarazí a budete mať 

debilnú hlavu.

X