Marizibill a Beatrice pitvú postmodernu. Nerušiť!

Robím česť všetkému, čoho sa dotknem. Túžba po krásnych špicatých nechtoch triumfovala v červených grafitoch na pokožke a informačné a akademické systémy sa ma stále stránia ako sauronovského zla. Vážne - môže to byť náhoda jedna ku dvesto, že niekomu zašlú zlé heslo (perly, perličky), ale to, komu ho pošlú, už je vec matematicky čistej istoty, alebo to má na svedomí prirodzená osobnostná charizma, alebo nejaký zvrátený magnetizmus, čo je v skutočnosti šumafuk, lebo záver je rovnaký a tým pádom sa to celé uzaviera do kruhu (bože, dnes tuším dám metafyzicky & metaforicky konzistentný výlev, to hádam nie... B/bože?!). Totižto záver je taký, že (v rytme mesiaca, oh) strácam a opäť naberám negatívnu energiu a keď tú mizantropickú búrku na niekoho vyprším, nemá to absolútne žiadnu diabolsky katarznú príchuť, pretože to nie je cielené, kontrolované a už vôbec nie nezaslúžené. Môže sa vlastne niekto cítiť ako obeť vlastnej zlosti? Na druhej strane k pánu Hydeovi už necítim ani toľko, aby som mrhala vulgárnymi slovíčkami a pomyselne si špinila rukavičky, ale pokiaľ sa cyklicky stávam pomstychtivou a zlomyseľnou fúriou, prečo sa úplne bez pocitu viny tvárim (a cítim!) ako člen nejakej sekty B/božieho milosrdenstva a som ochotná hodiť za hlavu hocičo, len aby som sa mohla vyvŕšiť na niečom/niekom ďalšom... Nudí ma pôsobiť nepriateľsky k pánu Hydeovi, pretože nepriateľstvo vyžaduje nejaké emócie, a tie podľa jeho skvelého medového monológu vlastne nemám a som úplná čertica, na druhú stranu tu tým pádom máme takmer schizmický prienik osy x a osy y, teda či môžete nenávidieť, pokiaľ nič necítite, alebo či môžete cítiť, pokiaľ nikoho ne-nenávidíte, a teraz výnimočne nelamentujem nad dlhými nechtami Svätej matičky cirkvi katolíckej, ale nad ružovým vínom a muchami na okennom skle v kuchyni. Samozrejme, nič nie je také, aké to vlastne vyzerá, a pokiaľ tvrdíme, že niečo nejako vyzerá, hovoríme vlastne o tom, ako to vidíme, čiže skladáme zbrane do škatuľky s nápisom "subjektívna recenzia", a mňa nakoniec novinárčina nikdy nijako extra nelákala. Show me your tail, baby!

Alebo tiež Bystrica, Bystrica, prečo ma neľúbiš;

mami, Sylvia je mŕtva a prečo priberám z obhrýzania ceruziek;

tati, Boh ma na háku moje kecy o pekle;

ostravský horror bol celkom príjemný a kto sa smeje naposledy?

Ľudia v čiernych kabátoch, ktorí o dva týždne na to 

sú už príliš starí na zabúdanie na narodeniny:

posledný Potter je komédia, predposledná fľaška vína

nepodarený vtip a lesy, do ktorých by sa dalo utekať, vysekali Štátne lesy.

Dáva to vôbec zmysel?!