Nikdy. Niekedy. Možno. Uprostred.

Vždy, úplne vždy, keď sa dostanem do pomyselných pazúrov pocitu blízkeho šialenstvu, mám chuť urobiť niečo veľké. Napríklad: zoradiť knihy podľa farby obálok, urobiť si poriadok v druhej zásuvke písacieho stola, urobiť si poriadok v druhej zásuvke vlastnej hlavy (rozumej - zabi votrelca!), zamilovať sa, prinútiť sa uveriť tomu, že toho vôbec som schopná, napísať opus so slizkým koncom kolosálnych rozmerov, obetovať svoj život niečomu vznešenému (obsahu tejto zátvorky som sa vás rozhodla ušetriť), niekam odísť, niečo rituálne rozbiť a zo zbytkov a črepín urobiť monumentálnu mozaiku, proste vždy, keď to príde, túžim byť melodramatický éterický blázon, ktorý si v konečnom dôsledku nevyhovuje len naoko. 

V skutočnosti vždy, keď to príde, sedím sama na posteli, mám pocit, že sa samovznietim alebo takrečeno explodujem, pretože to všetko nestačí - pretože to všetko vôbec nič neznamená, nič pre mňa. Čo ma večne privádza do zúfalstva rovnako ako do zúrivosti, a paradoxne potom aj celou tou cestou späť, je fakt, že si vystačím sama. V správnej chvíli sa rozdvojím, popriem to, čo popieram, strávim nejaký čas v spoločnosti, ktorá je protipól mojej oficiálnej verzie pre verejnosť, nech už verejnosť znamená kohokoľvek alebo čokoľvek, a zároveň mi ničím neodporuje, pretože základ je stále jeden celok. Možno v tom je podstata skrotenia - zistiť, ktorou so svojich osobností túžite byť, a potom nájsť niečo, čo bude mimotelovým obrazom zvyšnej, popretej časti. Samozrejme, pokiaľ to nie je pravda, ešte stále vám to bude dávať právo robiť surrealistické narážky na puzzle. 

Keď opadne horúčka, najhoršie na veci je prebudiť sa skrz naskrz spotený a zistiť, že to, v čom ste skoro zhoreli, sa vôbec nedotklo vecí naokolo a špina zostala. Odkiaľ vlastne pochádza predpoklad, že oheň očisťuje? A prečo sa to isté tvrdí o vode? A prečo si to neprotirečí? Teraz nehovorím o iluzórnych plameňoch, ale skutočne o horúčke, veci bohužiaľ niekedy sú presne tým, čím sa zdajú byť. Ako môžem horieť, pokiaľ výsledkom je voda? 

Keď opadne horúčka, nemám rada to stále sa opakujúce zistenie, že nakoniec som oklamala len sama seba. Ešte stále sa tomu hovorí prechytračiť sa? 

.

Sakra, teplo! Kto bude tej lásky a otvorí okno, do pekla. Je trápne byť doma sólo pokiaľ nemôžete/nemáte chuť vstať z postele. Mephistophel sedí vo svojom kresle v obývačke a očividne to so mnou na dnešok vzdal. Hovorím o mačke. Ovšem. Vždy sú za tým mačky. "Za všetkým hľadaj mačku", to je ono.