Night time! Day time!

Aj keď veľmi nerada, musím priznať víťazstvo sarkazmu a logiky 

nad tragickou zlomenosťou ducha, ktorá chodí potme 

a v dlhom župane myšlienky, že nie je čo zjesť, kam a ku komu ujsť, a bolí vás celý človek.

Síce mám ešte mierne tanečný krok a pocit, 

že mi v hlave tancuje banda podnapitých trpaslíkov, 

avšak! Začínam byť dostatočne znudená na premýšľanie 

o blbinách metafyzického charakteru, 

čo je určite príznakom návratu do bežného, 

len na polovicu chcípleho stavu, takže sa prestávam pozorovať 

a idem myslieť na budúcnosť, snívať o škaredých veciach, 

ktoré by som najradšej urobila webmastrom 

akademických informačných systémov a pekelníckych vynálezov 

podobného druhu, a... 

dostala som internát, kde budem bývať pravdepodobne 

s dvoma ďalšími ženskými, lucky me! 

Snažím sa presvedčiť o tom, že bývať s dvoma je lepšie 

ako s jednou, pretože dve sa môžu pokojne sociálne vyžiť jedna na druhej 

a je väčšia pravdepodobnosť, že na mňa nebudú príliš hovoriť 

a dajú mi svätý pokoj... 

Pokiaľ nie, predpokladám že osobitosti môjho životného rytmu 

ich znechutia natoľko, že udusím všetky bežné ľudské túžby 

po spoločnosti hneď na začiatku. 

Ach B/bože, aké krásne by bolo mať mrňavú, jednolôžkovú izbu! 

Pfff, budem si opakovať, že je to vždy lepšie ako nič. 

Mala by som sa naučiť tej zvláštnej veci, ktorej sa nadáva skromnosť a vďačnosť, 

keďže som pokojne mohla skončiť úplne bez strechy nad hlavou 

(ach, skutočne som to napísala...!), budem na to myslieť. 

V súčasnosti si však nemôžem (a nechcem) pomôcť, ale skromnosť 

sa mi dokonale prekrýva so slovíčkom chudoba, čo iste je zvrátené, 

ale kým je možné správať sa ako malý aristokrat v starom oblečení, 

celkom  iste to nie je možné, pokiaľ začínate prepočítavať cenu za farbu na vlasy 

na fľašky ríbezľového vína a naopak. Asi som sa vychovala zle.

Aj keď po dvoch dňoch strávených výlučne v spoločnosti 

môjho drahého brata a Jekylla si vravím, že osobná hrdosť, 

alebo ak chcete, nadutosť, je to jediné, čo môže človeku zabrániť v tom, 

aby úplne zošalel a znenávidel všetko a všetkých naokolo. 

Jéje, barličkové paradoxy! 

Vzhľadom na to, že tento príspevok 

mal ešte včera tendenciu byť o strácaní priateľov a   

strácaní dôvery a iných príjemných veciach, 

musím si dať hviezdičku a odchichotať sa niekde preč.

X

Milovať všetkých a nenávidieť všetkých

je skoro to isté len v inú dennú/nočnú hodinu.

Samozrejme, som trochu prehnaná, ale verím,

že nebudem pochopená zle.

Ja to vlastne myslím dobre.

V hĺbke svojho srdca. 

Ale to určite už všetci viete.

Nikdy. Niekedy. Možno. Uprostred.

Vždy, úplne vždy, keď sa dostanem do pomyselných pazúrov pocitu blízkeho šialenstvu, mám chuť urobiť niečo veľké. Napríklad: zoradiť knihy podľa farby obálok, urobiť si poriadok v druhej zásuvke písacieho stola, urobiť si poriadok v druhej zásuvke vlastnej hlavy (rozumej - zabi votrelca!), zamilovať sa, prinútiť sa uveriť tomu, že toho vôbec som schopná, napísať opus so slizkým koncom kolosálnych rozmerov, obetovať svoj život niečomu vznešenému (obsahu tejto zátvorky som sa vás rozhodla ušetriť), niekam odísť, niečo rituálne rozbiť a zo zbytkov a črepín urobiť monumentálnu mozaiku, proste vždy, keď to príde, túžim byť melodramatický éterický blázon, ktorý si v konečnom dôsledku nevyhovuje len naoko. 

V skutočnosti vždy, keď to príde, sedím sama na posteli, mám pocit, že sa samovznietim alebo takrečeno explodujem, pretože to všetko nestačí - pretože to všetko vôbec nič neznamená, nič pre mňa. Čo ma večne privádza do zúfalstva rovnako ako do zúrivosti, a paradoxne potom aj celou tou cestou späť, je fakt, že si vystačím sama. V správnej chvíli sa rozdvojím, popriem to, čo popieram, strávim nejaký čas v spoločnosti, ktorá je protipól mojej oficiálnej verzie pre verejnosť, nech už verejnosť znamená kohokoľvek alebo čokoľvek, a zároveň mi ničím neodporuje, pretože základ je stále jeden celok. Možno v tom je podstata skrotenia - zistiť, ktorou so svojich osobností túžite byť, a potom nájsť niečo, čo bude mimotelovým obrazom zvyšnej, popretej časti. Samozrejme, pokiaľ to nie je pravda, ešte stále vám to bude dávať právo robiť surrealistické narážky na puzzle. 

Keď opadne horúčka, najhoršie na veci je prebudiť sa skrz naskrz spotený a zistiť, že to, v čom ste skoro zhoreli, sa vôbec nedotklo vecí naokolo a špina zostala. Odkiaľ vlastne pochádza predpoklad, že oheň očisťuje? A prečo sa to isté tvrdí o vode? A prečo si to neprotirečí? Teraz nehovorím o iluzórnych plameňoch, ale skutočne o horúčke, veci bohužiaľ niekedy sú presne tým, čím sa zdajú byť. Ako môžem horieť, pokiaľ výsledkom je voda? 

Keď opadne horúčka, nemám rada to stále sa opakujúce zistenie, že nakoniec som oklamala len sama seba. Ešte stále sa tomu hovorí prechytračiť sa? 

.

Sakra, teplo! Kto bude tej lásky a otvorí okno, do pekla. Je trápne byť doma sólo pokiaľ nemôžete/nemáte chuť vstať z postele. Mephistophel sedí vo svojom kresle v obývačke a očividne to so mnou na dnešok vzdal. Hovorím o mačke. Ovšem. Vždy sú za tým mačky. "Za všetkým hľadaj mačku", to je ono.

run run run away

 strečno <-> nezbudská lúčka
medieval musings
a koniec júla
+ badass fotky z telefónu

Marizibill a Beatrice pitvú postmodernu. Nerušiť!

Robím česť všetkému, čoho sa dotknem. Túžba po krásnych špicatých nechtoch triumfovala v červených grafitoch na pokožke a informačné a akademické systémy sa ma stále stránia ako sauronovského zla. Vážne - môže to byť náhoda jedna ku dvesto, že niekomu zašlú zlé heslo (perly, perličky), ale to, komu ho pošlú, už je vec matematicky čistej istoty, alebo to má na svedomí prirodzená osobnostná charizma, alebo nejaký zvrátený magnetizmus, čo je v skutočnosti šumafuk, lebo záver je rovnaký a tým pádom sa to celé uzaviera do kruhu (bože, dnes tuším dám metafyzicky & metaforicky konzistentný výlev, to hádam nie... B/bože?!). Totižto záver je taký, že (v rytme mesiaca, oh) strácam a opäť naberám negatívnu energiu a keď tú mizantropickú búrku na niekoho vyprším, nemá to absolútne žiadnu diabolsky katarznú príchuť, pretože to nie je cielené, kontrolované a už vôbec nie nezaslúžené. Môže sa vlastne niekto cítiť ako obeť vlastnej zlosti? Na druhej strane k pánu Hydeovi už necítim ani toľko, aby som mrhala vulgárnymi slovíčkami a pomyselne si špinila rukavičky, ale pokiaľ sa cyklicky stávam pomstychtivou a zlomyseľnou fúriou, prečo sa úplne bez pocitu viny tvárim (a cítim!) ako člen nejakej sekty B/božieho milosrdenstva a som ochotná hodiť za hlavu hocičo, len aby som sa mohla vyvŕšiť na niečom/niekom ďalšom... Nudí ma pôsobiť nepriateľsky k pánu Hydeovi, pretože nepriateľstvo vyžaduje nejaké emócie, a tie podľa jeho skvelého medového monológu vlastne nemám a som úplná čertica, na druhú stranu tu tým pádom máme takmer schizmický prienik osy x a osy y, teda či môžete nenávidieť, pokiaľ nič necítite, alebo či môžete cítiť, pokiaľ nikoho ne-nenávidíte, a teraz výnimočne nelamentujem nad dlhými nechtami Svätej matičky cirkvi katolíckej, ale nad ružovým vínom a muchami na okennom skle v kuchyni. Samozrejme, nič nie je také, aké to vlastne vyzerá, a pokiaľ tvrdíme, že niečo nejako vyzerá, hovoríme vlastne o tom, ako to vidíme, čiže skladáme zbrane do škatuľky s nápisom "subjektívna recenzia", a mňa nakoniec novinárčina nikdy nijako extra nelákala. Show me your tail, baby!

Alebo tiež Bystrica, Bystrica, prečo ma neľúbiš;

mami, Sylvia je mŕtva a prečo priberám z obhrýzania ceruziek;

tati, Boh ma na háku moje kecy o pekle;

ostravský horror bol celkom príjemný a kto sa smeje naposledy?

Ľudia v čiernych kabátoch, ktorí o dva týždne na to 

sú už príliš starí na zabúdanie na narodeniny:

posledný Potter je komédia, predposledná fľaška vína

nepodarený vtip a lesy, do ktorých by sa dalo utekať, vysekali Štátne lesy.

Dáva to vôbec zmysel?!