BUM '10 a Slovak Food Festival. & so on.

BUM 2010

Príjemná pokojná atmoška, pohodoví ľudia, dobrá hudba.
Swan Bride sme nestihli, pretože môj brat je expert pokiaľ ide o rozhodnosť a organizáciu vlastného času (zn. totálny chaos), rovnako som musela odignorovať ďalších x interpretov, keď sme sa konečne dostali na miesto m, práve bol v akcii Visací Zámek. Niečo čo práve nemusím, podľa mňa príliš od podlahy, a to nemyslím hudbu. Punk nie je práve intelektuálna hudba, ale niekedy mám nutkanie myslieť si, že sa pár starých fotrov pre svoj povznesený pocit snaží dokázať, že majú ešte na menej, ako majú. Nepotrpím si na pivové a marihuanové pozdravy zo stageu. Ľudia sú dosť hlúpi aj bez toho, aby ich niekto povzbudzoval.
Ale bratovi sa to páčilo, takže som sa radšej venovala pivu a nepindala. Boh vie, že niekedy je to strašne ťažké.

Nosný dôvod, prečo sme sa tam trepali, bola Zóna, ako som si neskôr uvedomila, pretože môj pán brat Vlad sa asi prvý krát v živote na koncerte odviazal, a práve o to mi išlo. (Práve preto som vyhodila na lístky 30 eur. Snažím sa sama seba presvedčiť, že som filantrop. )

Celí mokrí a zničení sme potom sedeli vonku nad Dunajom, ja som si po veselom astmatickom záchvate zapálila prvú cigaretu a po ďalšom pive sa mi svet zdal trochu viac ako gombička, kúpila som si elpéčko nového albumu od Swan Bride (Úplne nádherné kresby v booklete! Mám slabosť na ľudí, ktorí vedia kresliť s tým burtonovským švihom. Haha.)

Na Slobodnú Európu sme už bohužiaľ nezostali, ani na rockotéku potom, pretože pán Vlad a pretože mi to aj tak bolo fuk, bola som príliš okúzlená pivom a šumením Dunaja po polnoci.
Veľmi milé podujatie. Celkovo.

V nedeľu ráno Vlad v telke videl niečo o Festivale jedla a pitia, a keďže sme nenašli v chladničke nič požívateľné, čo by sa dalo upraviť do raňajkovej formy a k hradu to boli asi dve zastávky, boli sme trochu omrknúť náladu pred tým, ako bolo treba utekať na rýchlik.

Bolo krásne počasie a v parčíku pri hrade bolo krásne zeleno, všade malé stolíky, veľké stoly a lavice, reštauračné prútené kresielka a samé špecialitky, aj keď toho práve veľa nenajem, bolo tam veľmi príjemné a čierne pivo bolo hrozne dobré. (Vlad sa na mňa pohŕdavo pozeral ponad svoj nealkoholický sladový nápoj. Snaží sa byť zásadový vo svojej zásadovosti. Som z toho smutná aj zaňho. Utrhnuté decko som bola v rodine vždy ja.) Potom nastal čas na dramatické utekanie na vlak, ktorý sme samozrejme chytili, pretože vždy klamem o časoch odjazdu (pre istotu), v Žiline nič, v Čadci obed, v Rakovej moja milovaná Čipsina (mám pocit, že aspoň niekto ma bezhranične miluje, mám vážne pochybnosti o svojom kocúrovi, tak utekám za svojou mačkou, to nie je nevera; po tom, čo je Meph stále niekde v mojom zornom poli, sa mi zdala byť hrozne obrovská a na rozdiel od toho diabolského stvorenie, ktoré mi práve ohrýza prsty na nohách, z nej ide dospelý pokoj... pretože vás všetkých určite neskutočne zaujíma moje brblanie a láskyplné rozjímanie nad mojimi mačkami, nepochybne) a doma nič, nič len kniha Európskeho práva, ktorú musím do zajtra prelúskať.

> asociácia & ponaučenie:

Za každú chvíľu blaha
platíme extáze
mukami — ktoré rastú,
čím prudšiu rozkoš ukáže.

(Emily Dickinson)

Meph.

Slávnostne vám prestavujem svojho najnovšieho fešáka.

Má deväť týždňov, šedú srsť, nebezpečné oči a medzi jeho najobľúbenejšie činnosti patrí ničenie, hryzenie, škrabanie, a rozvrat, a samozrejme konzumácia vyberaných jedál a spánok.

Robí dojem na návštevy, keď človeka úplne vytočí, začne hrať anjelika a viac momentálne nemôžem napísať, lebo ma sleduje.

:)

Všetkým doma preplo, kým som bola na chvíľu preč, a volajú ho Mefisto.

Teda, nie že by ho to nevystihovalo.

Takto to má ešte väčší kultúrny presah, než keby sa volal Adam. Haha.

Zo "Zlej krvi".

Neľutujem storočia citlivých sŕdc. Každý má svoj rozum, svoje pohŕdanie a milosrdenstvo; ponechám si miesto na vrcholci toho anjelského rebríka a zdravého rozumu.

Pokiaľ ide o zabezpečené, domáce šťastie, ale nie... nie, nemôžem. Som priveľmi roztržitý, priveľmi slabý. Život rozkvitá prácou, to je stará pravda: pokiaľ ide o mňa, môj život nie je dosť ťažký, vzlieta a vznáša sa vysoko nad činom, ktorý je vzácnym bodom na svete.

Aká stará panna sa to stáva zo mňa, keď nemám odvahy milovať smrť!

Keby mi Boh dožičil nebeského, vzdušného pokoja a modlitby – ako dávnym svätcom. - Ó, svätci, mocní, pustovníci, umelci, nikto vás už nepotrebuje!

Večná fraška! Rozplakal by som sa nad svojou nevinnosťou. Život je fraška, v ktorej si každý zahrá.

Arthur Rimbaud, Sezóna v pekle

(Znásilnenie lukrécie alebo) Andrew Lloyd Webber: Love Never Dies

(Môj životný sen - napísať eklektickú drámu, trvať na jej dobovosti, kreatívne skombinovať gýč s obskúrnosťou a nezlomiť pri tom srdce nikomu, kto je útlocitný na adaptácie (teda ani sebe), dať sa dokopy s niekym, kto mi k tomu napíše hudbu (pripúšťa sa len klezmer, orientálna hudba, rokenrol a odrody vážnej hudby bez podbiedzavosti) a v zásade sa vyhnúť používaniu slov, ktoré znejú ako klišé aj ľuďom, čo nevedia, čo znamená klišé, a podčiarknuté podtrhnuté zakrúžkované a zvýraznené: nerobiť z charakterov ploché kostry bez štipky šialenstva. nech to nevyzerá ako nealkoholické pivo a cigareta bez nikotínu, doprčič.)

Viete čo je horšie ako hrozná adaptácia vašej obľúbenej story?
Voľné pokračovania, ktoré dokážu z človeka vycediť slzy čírou svojou žalostnou existenciou skôr ako námetom. Ktorý je okrem iného najhorším synonymom od slova hrozný, aké si dokážete vymyslieť.
Viete čo je však ešte horšie než to všetko dokopy?
To, že to nie je až také katastrofálne, ako by ste si z hĺbky srdca priali. Hudba je skvelá, pomerne farebná, od raných amerických kabaretom smrdiacich kúskov, cez klasické árie (ako inak), až po operne rockové častice v štýle muzikálu Jesus Christ Superstar alebo vaudeville. V počte až jedna.

Myslím si, že už som sa niekedy niekde priznala k tomu, ako veľmi neznášam istú knihu od F. Forsytha. Od toho hlúpeho názvu cez fabulu až po mizernú slovnú zásobu a odstrašujúce tituly skladieb to zahŕňa všetku moju duševnú agresivitu, akej som schopná voči kultúrnym entitám.

Na tragických koncoch je u mňa dôverne primárne to, že je to malý svet nešťastia a nihilizmu s dávkami romantiky, ktorý si ako permanentne podráždený pierrotický typ musím držať v úcte. Preto mi hocijaké happyendom zaváňajúce tendencie spôsobujú bolesť v dutine lebečnej. (Už ako decko som začala byť smutná vždy vtedy, keď sa mamino čítanie Škaredého káčatka dostalo do roviny, ktorá smerovala k rozuzleniu a šťastnému koncu. Inak povedané, vôbec mi nevadí osobná mizéria, samota, znechutenie a podobne, pokiaľ mám nejaké zázemie.)Znie to snobsky a absurdne, ale z voľných pokračovaní s potenciálnym (aspoň mini) happyendom ma chytá pocit, ľahko pomenovateľný ako predsieň depresie.

Toľko k story. Nič z toho nemá právo šmejdiť na tejto stránke, všetko je na wiki.
Ako sa snažím vysvetliť, hudba je veľmi pekná, pokiaľ si počas niektorých pasáží dokážete vsugerovať, že neovládate angličtinu. Väčšinou sú skladby formulované ako nutné vyrozprávanie príbehu, ale päť alebo šesť by ich obstálo aj osamote. Jedna jediná vec je tam odlišná od masy ostatných, a síce The Beauty Underneath, čo je plus. Premýšľam, že keby to bolo celé menej operetné a viac kabaretné, možno by mi to tak netrhalo žily.

Hudba veľmi pekná, takže raz dva tri, pozerajte sa na imaginárne koliečko ktoré vám krútim pred očami, raz dva tri, oťažievajú vám viečka, raz dva tri, nerozumiete anglicky... pekné počúvanie.

Pre ukážku KLIK SEM, zobrazovanie v texte nechce fungovať.