importance of having a dog

šeroslepota alebo mať tak zas násť rokov

Po tristo rokoch nejaká muzika. Zatiaľ mám besný guláš v letnom festivalovom plánovaní, ale o tom sa zmienim neskôr. Takže nejaké releasy ktoré mi náhodou cvrngli do nosa (trojka je hlúpe a neinšpiratívne číslo ale moje nové ja sa rozhodlo, že sa nechá niesť ó-sudom a vykašle sa na všetko, čo... ach, nie, toto je úplne iný článok, inokedy.)

Cat's Eyes - Broken Glass EP

Cat's Eyes je ťažký oriešok aj pre Google, takže keď ich človek chce počuť, musí ich, takpovediac, podporiť, nech to znie akokoľvek úchylne. Keď hovorím ich, tak myslím ich dvoch, teda Rachel Zeffiru, kanadskú multiinštrumentalistku (what a word!) a sopranistku a Farisa Badwana (čo je ten chlap, ktorý spieva v The Horrors a teda je asi zrejmé, ako som sa k tomuto zoskupeniu dostala, aj keď to mohlo byť úplne naopak). Takže Rachel a Faris sú dokopy Mačacie oči a žánrovo sa pohybujú od nejakého zasneného psycho zvuku po naivné dievčenské šansóny, alebo ako by sa to dalo nazvať (áno, skutočne je pre mňa také ťažké naklikať si last.fm a pozrieť si menovky... na druhej strane vám vždy chcem povedať niečo, čo vám nepovedia inde, takže so mnou budete musieť mať strpenie). Épéčko obsahuje štyri skladby... Eponymná Cat's Eyes má niečo zo Siouxsie and The Banshees, z talianskeho popu rokov minulých aj z dievčenského rock'n'rollu, The Best Person I Know je jemná balada so sínusoidovým textom, rovnako ako posledná Love You Anyway, pri ktorej mám chuť umrieť na otravu pudrovými cukríkmi, a predposledná Sunshine Girls je pôvodne nevydanou vecou od The Horrors, čo je pomerne dosť počuť (čiže nakoniec nie je až také svetoborné, že som na to prišla skôr, než som si o tom prečítala, však). O pár dní má vyjsť dlhohrajúci album, na ktorý sa extrémne teším, lebo súčasný trend obsahuje veľmi málo podobných projektov s rovnakou alebo aspoň porovnateľnou úrovňou estetiky. Je to taká jemná dievčenská skupina. Čo mi nesmierne imponuje. Akoby ani nebol rok 2011. Pričom u mňa sa takýto dojem vždy ráta. 

The Vaccines - What Did You Expect From The Vaccines?

Čo sme očakávali od Vakcín? Ja nič extra, takže som sa nesklamala. Aby bolo jasno: je to dobrý album, dobre sa to počúva, je to milé, hodí sa to k hocijakému druhu činnosti, ale... Nič viac. Nie je to nič, prečo by som nemohla spávať, nie sú to pesničky, ktoré by mi boli nejak osobne blízke (konieckoncov najlepšia skladba na albume je Post Break-Up Sex, a to mne konkrétne nič nehovorí, ani v celku, ani keď si to rozložíme na drobné). Cítiť v tom Ramones, nejaké veselé veci typu The Drums, sedemdesiatky a pláže. Spevák má skvelý, sýty hlas, je to svieže, ale úprimne, nie je to kapela, kvôli ktorej by som sa bola ochotná trepať čo i len sto kilometrov hore a dolu, a to je v mojom ponímaní niečo ako barometer príťažlivosti. Prvotina The Vaccines asi nikoho neurazí, ale že by to malo potenciál vyslovene nadchnúť... Radio-friendly british indie-pop mjúzik, bejby.

IAMX - Volatile Times

Dilema na záver. Neviem prečo a načo, ale z nejakého dôvodu mám potrebu hlbšie si vysvetliť môj vzťah k IAMX. Od vtedy, čo som prvýkrát počula Kiss & Swallow, sa v mojom hudobnom a celkovo estetickom cítení odohralo asi päťdesiat revolúcií rôznej intenzity. Nejakým spôsobom som sa toho chytila hneď od začiatku, ale až do vydania The Alternative som nepoznala nič viac než hudbu (a dlho predlho som mala rozpačitý pocit z toho, čo počujem, lebo mi nešlo do hlavy, kto alebo skôr čo môže mať taký divný hlas, čo sa viacmenej vyjasnilo keď som si pozrela klip k Spit It Out, čo bol môj prvý stret s vizuálnou stránkou pána Cornera... potom sa mi dlho nezdalo divné vôbec nič, ak mám byť úprimná). A Kingdom of Welcome Addiction bolo revolúciou v revolúcii môjho preživšieho malého ja, lebo rok 2009 a nečakaná intimita v I Am Terrified alebo You Can Be Happy úplne nahlodali môj názor na aroganciu v hudobnom prejave... A vôbec, imponuje mi, že Chris je taká strašná hysterka, vôbec sa mi to nezdá nejako fatálne katastrofálne extravagantné a vôbec, prečo nikto nehovorí, že Matt Bellamy je hysterka? Ale to už som zase niekde úplne inde... Volatile Times u mňa z titulu roku vydania asi nikdy nebude mať taký status ako predchádzajúca radovka, ale, hej, páči sa mi istá agresívnosť v titulnej skladbe, epileptický koniec Music People, úvodná I Salute You Christopher ma síce pobavila, ale to neznamená, že to podľa mojej maličkosti nie je najlepší opener, aký Chris urobil, Ghosts of Utopia je presne taká singlovka, akú som si želala a aj keď trošku klišovitá, Fire and Whispers je môj jednoznačný favorit. (A stále sa nemôžem zbaviť toho, že si predstavujem Chrisov výraz hneď potom, ako zistil že sa Bernadette rýmuje s Death, lebo celkový feeling z toho je priceless.) Všehovšudy, Nie je v tom žiadna veľká poetry, kvôli ktorej som sa zamilovala do Kingdom of Welcome Addiction, ale stále je to lepšie ako to, čo som sa bála, že budem počuť.

Dilema číslo dva je bratislavský koncert, dva dni po mojej štátnici. Mám strach z potenciálnych fanyniek IAMX, pretože úprimne neznášam to potenciálne fanatické fanynkovstvo. Vďaka mojej šeroslepote a nechuti nechať si skákať na otlaky budem stáť v prvom rade a  bojím sa, že z toho budem mať vražednú náladu. Druhá vec je, že tam nechcem ísť sama, takže sa nevyhnem ani tomu, aby ma nejaké potenciálne fanatické fanynky nesprevádzali. A čoho sa bojím ešte viac, je to, že mi to po štátniciach bude úplne jedno. 


Když on tak krásně ZPÍVÁ!

Absentee.

Andersen s rečovou vadou, Anna Gavalda s psími očami, jarný dážď. V noci z piatka na sobotu som schudla tri kilá. Dôležité orgány zostali v oddelení krimi a fantasy, srdce&spol., medzi neprítomným Erikom a prítomnou ľavou rukou Ursuly K. Le Guin. Horúce detské telíčka, polnočný cintorín, kňaz a kafe z termosky, na dosah ruky veci, ktorých som sa vzdala, keď som zmrzla, tlmené svetlá. Svoje vlastné kvety zla som vypľula do umývadla na pánoch, stala som sa labuťou, ktorá bola taká chorá, že bolo jasné každému, že umiera, utiekla som k elfom a bludičkám, cez okno na cintorín, cez okno, za ktorým sa nesvietilo. Rozpadla som sa, bola som ponížená sama sebou a nehou, ktorej by som mohla byť schopná, End of the romance hneď na začiatku dotyku, len Louise, a na Johannu si nikto nespomenul. Víno ako ocot a navždy prekliate skoré ranné vlaky. Nenávidím ich! Keby neexistovali, možno by to trvalo dlhšie, keby nikdy nebolo ráno, možno by som zostala sedieť vo všetkých tých "včera". Deti by spali, vzala by som si niečo od bolesti hlavy. Nenávidím nové začiatky! Už ma nebaví so sebou stále začínať odznova! Emmy The Great a studené malé rúčky v tme hľadajúce moje kostnaté hrable, z-b-y-t-o-č-n-o-s-ť všetkého, čo som si myslela, že som dokázala, kto som a carousel horses nikdy tak isto. Quo vadis hlupaňa. Whole new way. Čierne pľúca, srdce preč a viem, že na to nikdy nezabudnem. 

Keby mi niekto povedal, že to tak zostane navždy, že už nikdy nebude to vákuum, ktoré ma odmieta vlastniť, pokojne to zamením za všetko čo mám, svojou slobodou a ľadom počnúc. Nenávidím tie rána, keď sa cítim nažive a najradšej by som zomrela.

Bludičky a skřítkové

A s nimi přišel četný lid, duchové stromů, lesů a údolí, víly, jejichž zpěv ráno oživuje mýtiny a v podvečer zkrášluje lesní louky. Jsou to Nermir a Tavari, Nandini a Orossi, bludičky, víly, skřítkové a lesní mužíčkové, či jak se jim všelijak říká, neboť jejich počet je hojný. Nesmíte si je však plést s Eldar, neboť se narodili před vznikem světa, nepocházejí z něj a jsou starší než všechny bytosti se světem spojené. Často se světu smějí, neboť měli pramálo společného s jeho utvářením, a většinou jim slouží jen pro zábavu, zatímco Eldar pocházejí z tohoto světa, milují jej silnou a spalující láskou a jejich štěstí v tomto světě je tudíž spjato se smutkem.

Po dlhých rokoch, čo som v čadčianskej knižnici jediným vypožičiavateľom tejto knižky som sa rozhodla, že si ju oxeroxujem, keďže sa nikde nedá zohnať a druhý diel bohužiaľ vôbec v češtine nevyšiel (čo je vskutku strašná škoda, lebo víla, elf, upírka a mačací princ by za to stáli). Silmarillion je oproti tomu strašná nuda, zvlášť tá časť, kde tá úžasná kompánia devalvuje na anjelicu, elfa, netopiera a černokňažníka. Čo vôbec nemá ten švung ako predtým, čo iste chápete.

A k tomu si pripočítajte halucinogénnu diétu a dnešnú Andersenovu noc, kde síce nebudem škaredé kačiatko, ale keďže je to pre deti a je to zároveň maškarný "bál", mám prísť rovno ako labuť.
Mám trochu stres z toho bieleho kostýmu, čo som dala dohromady. A nemám žiadne biele topánky! Mám len dve hodiny na to, aby som nejaké zohnala a už teraz by som radšej zostala doma s mojim mačacím princom.

Niekedy sa trápim tým, čo zo mňa budete o dvadsať rokov. V duši si predstavujem ženu v éterických šatách s príznakmi starnutia na tvári, v rukách kocúr v detskom oblečení a pravidelné sedenia u osobného mozgoškraba.
A potom nemajte strach z budúcnosti.