Už je to skoro tu! Už to prichádza!
Toto obdobie roka je najúnavnejšie zo všetkých. Najprv šalieme po darčekoch. Potom šalieme z darčekov. Potom šalieme z konca roka. Potom upadáme do bilancií a depresií. Potom oslavujeme. Potom celý rok zisťujeme, že nebolo čo.
Tiež prichádzajú všelijaké podivné metafyzické zvraty a krízy. Ja som si napríklad omylom klepla (metaforicky) po prstoch tak silno, až som rada, že nie som šedivá. Uvalila som si súkromné embargo na farby na vlasy. Som späť pri čiernej a na ľavej strane hlavy mám zopár sivých prameňov. Už som spokojná. Možno predsa len netreba vyskúšať úplne všetko.
Potom je tu napríklad spôsob akým sa rok čo rok približujeme k jame. Teda, k Jame. Ak sa tento týždeň dozviem ešte aspoň o jednej strašne nespravodlivej a krutej veci, explodujem. Zistila som, že čoraz viac vnímam tieto veci niečím úplne iným ako svojim ratiom, a nemám práve pocit, že by to zo mňa robilo lepšieho človeka. Skôr rojčivého malého pokazeného človeka, ktorý zistil, že obloha býva väčšinu času zatiahnutá.
Aby som nespomínala len žlčovité veci (už je to vyše roka, čo ma niekto skutočne dostal, preto som oprávnená myslieť si, že toho znesiem viac), sú tu aj veci, ktoré nás tešia.
Napríklad a menovite veci, ktoré nám pomáhajú prekonávať stres. Keď sa cítim v koncoch, buď sa vrhnem na béčkovú fantazijnú literatúru, alebo nakupujem. Podľa množstva šatstva a upírskych kníh, čo som za tento rok nazbierala, by to vyzeralo na veľmi záťažovú skúsenosť, ale myslím si, že proste len menej míňam na jedlo a časopisy, a teda mám viac peňazí. Už čítavam výhradne len Týždeň, Žurnál, Pevnosť, Fantáziu, Dotyky, Literárny týždenník, Rock&Pop a Sme. Nie preto, že by pre mňa niečo znamenali, ale preto, že si nemôžem kupovať všetko, pretože aj tak vyše tri štvrtiny z dňa sedím nad knihami a jednoducho nemám čas.
Oblečenie kupujem takmer výlučne cez inzeráty, výpredaje, alebo v sekáčoch.
Ďalej sú tu samozrejme veci, ktoré nás vždycky tešili a aj tešia, slnko, modrá obloha, hudba, zbieranie brošní, fotografií, listov. A ľudia, ktorí nás netešia vždy, ale občas sa im to skvele darí a my ich za to zbožňujeme. Radšej žiadne mená. Potom Mephistophel, a za ním dlho nič a nikto, lebo sme špeciálni kamaráti.
Môžem povedať, že som nenáročná, len preto, že celý môj život sa dá vypísať v pár bodoch do pár riadkov?
Pokiaľ ide o tú ošemetnú vec, po ktorej všetci sliedia a na ktorú myslia vždy, keď hrozí, že sa niečo skončí a niečo iné začne... nie, ešte stále neverím na zmysel života a medzi moje prvé predsavzatie do nového roka patrí to, že si ho zakážem hľadať.
Konieckoncov sa môžem a musím zaoberať kvantami iných pípehmpíppípovín.
Druhým predsavzatím bude nie prestať kliať (nie som toho schopná), ale aspoň kliať menej. Keby sa v pekle ocitli všetci, ktorých som tam za posledný rok poslala, bol by tam celkom nával, a toľko ľudí na kope, to už by bolo príliš veľké peklo aj na Peklo.
Tri: Nemyslieť tak často na Peklo a Nebesia a všetky tie veci okolo toho. Máti tvrdí, že mi švihá dosť aj keď tomu nepridávam náboženský presah. Vopred sa však obávam, že s týmto predsavzatím obaja skončíme v pekle, ehm, vlastne, v slepej uličke, pretože je tu moja skvelá téma bakalárskej práce a proste nech žije rock'n'roll!
Štvrté a posledné predsavzatie je prestať všetko brať tak vážne. Možno to tak nevyzerá, ale ja beriem všetko vždy strašne vážne. Možno to je v priamom rozpore s tým, ako sa vyjadrujem, čo robím a ako vyzerám, ale je to tak. Je to môj tajný hriech. A potom po nociach sedím na posteli a premýšľam o tom, čo veci znamenajú a ráno vyzerám ako zombie a prepadám sa do existencializmu, čo ešte nikomu nikdy nepomohlo, akože som nikto.
Aha, a žiadne také predsavzatie ako seknúť s fajčením si nedáme. Je to možno paradox, ale moja astma sa bojí cigariet, a preto sa navzájom obchádzajú. A vôbec, aj keby sme sa prevteľovali, v konkrétnom danom jednom živote by sme si aj tak mysleli, že žijeme len raz, takže carpe diem.
Predsavzatie mimo poradia: dokončiť tu skurvenú školu so vztýčenou hlavou, a potom rýchlo pokrytecky a zbabelo utiecť niekam inam. Niekam preč. Teda, Preč.
Každý rok si dávame predsavzatia, aby sme na konci mohlo zistiť, že sme rok od roka hlúpejší a márnomyseľnejší, keď si o sebe vytvárame úžasné vitrážové obrázky, cez ktoré vyzeráme tak úžasne nepremožiteľne. Jediná vskutku pravdivá vec, ktorú môžem o tomto roku povedať, je že ma nič vážne nezložilo.
Myslím že to bolo preto, lebo som si všetky dramatické tanečky vybrala už rok predtým.
Ha-ha.
And girls just wanna, girls just wanna
have fun.
Menovky: ideály a hroby
zverejnil evel @ 19:10
0 komentárov
