TRISTESSE

Oblaky letia poľami

a ja lepím polámané krídla rámu,

obrazy bez očí s ich krivými jazykmi

kričia a vypľúvajú na podlahu

síru ako prvý podbeľ,

ležiaci v poli medzi nami.

Nikdy som nevidela pravý kvet

na chlopni tvojho kabáta.

Umazaný od blata a ginu,

sedel si na posteli ako bezzubé dieťa

opustené svorkou a oči –

už to neboli levie oči, čo ma

objímali a urobili zo mňa Bohyňu.

Studené diery, Kristove nohy

prázdne ako tvár, plávajúca na lekne.

Oblaky letia poľami,

ja plachtím po zemi a popol,

popol nehorí.

Peklo a lunapark sa píše stokrát inak ako Motýle v ľade. Možno to bude tým, že všetky tie slová mám v sebe už dávno, hrozne dávno. A sú zatiaľ venované len jednej osobe, takže žiadne A. a R. nezamiešajú obsah. 

Tieto veci aj tak nikdy nikde nevyjdú, bolo by to ako tú osobu rovno pochovať. Je to hrozné, nemôcť vôbec nič povedať. 

Slzy, sliny, padajúce dvierka a... ruka v rukavici.

Keď do nejakej súťaže xyz pošlete toto ako portrétovú fotku:

a pridáte k tomu básne, ktoré sa volajú Ticho, Erik, a Houdini v jaskyni,
je jasné, že karnevalová sezóna je v plnom prúde.

Nie že by som si potrebovala niečo dokazovať, písať do zásuvky je veľmi romantické,
ale tieto súťaže sú asi jediná možnosť, ako svojim blízkym dokázať,
že sa snažím neprespať celý svoj život.

Som ideálny kandidát

na Petra Pana v ženskom prevedení. 

Aj keď...

Tiež necítite nič iné len pocit hroznej trápnosti, keď premýšľate nad svojim životom?

Tevildo a Mephistophel

naša prvá normálna spoločná fotka
so you better like it

všimnite si obzvlášť ten mephistophelov drsňácky výraz 

Peklo a lunapark.

And in the dark, I can hear your heartbeat.
I tried to find the sound but then it stopped,
and I was in the darkness, so darkness I became.



Napriek všetkým stupidným obmedzeniam
ktorými som svoj prejav na tomto blogu obmedzila
je strašne smiešne cítiť tú nemohúcnosť ktorú práve cítim
a nič o tom nenapísať.
Nech to znie akokoľvek klišé, je to úplne jedno, lebo môj súkromný život
sa zrýchľujúcim tempom mení na jeden veľký prázdny gýč.
Možno nie som rodinný typ, ale to neznamená, že nič necítim
keď ide všetko niekam dočerta dopekla doprdele a možno ešte ďalej.
Najkrajšie na celom obrázku toho, ako si tu žijem je,
že to zvonku všetko vyzerá úplne úžasne.
Keď prvýkrát nahlas poviete, že váš otec je idiot, niečo vo vás
sa predsa musí zmeniť, či chcete alebo nie.
Všetky tie pekné veci, keď ste mali osem a priniesol vám
album, ktorý ste milovali a zobral vás do kina
na Levieho kráľa keď ste mali päť ši šesť, to všetko vás začne bolieť.
Píšem práve bakalárku ktorá trochu súvisí so vzťahmi medzi ľuďmi.
Nemám peniaze a vracia sa mi jedna hnusná relikvia z roku 2009.
Ako mám reálne zvládať stres, pokiaľ je kontrolovanie fliaš v mojej skrini
a čakanie neskoro do noci na dennom poriadku.
Keby som bola veriaca, už dávno by som sa modlila.
Ale to je všetko veľmi krásne, navonok je to všetko veľmi krásne.
Som chorá z čakania na zázraky.
Nikdy neprídu.
Nikdy.

Na rozdiel od Danteho

ktorý objavil commediu

na nebeskej pažiti

ja by som namaľoval iný

Paradiso

s nahými ľuďmi

ako to býva na všetkých

podobných výjavoch

ktoré sa snažia takto vykresliť

portrét ich duše

lenže tam nebolo by bojazlivých anjelov čo by im hovorili

že nebo je

presným predobrazom

kráľovstva

a nijaké ohne by neblčali

tam dolu v pekelných priepastiach

do ktorých by sa mi mohla pošmyknúť noha

a nijakých oltárov by nebolo na oblohe okrem

fontán fantázie

Lawrence Ferlinghetti

Malá správa o koncerte The Ills a Teskohippies v Smerre v Žiline (12.2.11)

1. Z vína sa mi vždy chce strašne spať.
2. Preto nechápem, prečo ho stále pijem.
3. To, že v Čadci idem zamrznúť ešte neznamená, že mi v tých šiestich vrstvách oblečenia nebude v Žiline príliš horúco.
4. Ježišikriste, však to je necelých 40 kilometrov, nie?!
5. The Ills sú ako hudba z iného sveta. Ktokoľvek, kto nemá rád shoegaze, by z toho musel byť unesený. A čo práve ja... *srdiečko*
6. Teskohippies mali hrať po á buď pred tými čarodejníkmi, alebo po bé, mala som piť menej vína a neupadať počas ich setu do kómy.
7. Neviem prečo. Fakt. Ale všade kde sa pohnem si zo mňa niekto urobí butľavú vŕbu, uspávača hadov alebo východiskový záchytný záchranný bod.
8. Aj keď je pravda, že v skutočnosti som strašne spokojná, keď môžem byť poblízku, keď ma náhodou niekto potrebuje.
9. => pokojne mi zverte svoje problémy, pokojne odpadávajte, pokojne mi rozprávajte o svojom detstve a prezraďte mi svoje tajné sny. Ja to pochopím, pretože po á som emocionálna špongia a po bé, nikomu nič nepoviem, lebo si to koniec koncov vážim. Ach bože, skutočne som to napísala?!
10. Pokiaľ ide o Smerr, minule to bolo malé čierne mačiatko, teraz pekná slečna, nabudúce čakám žabieho princa kúzelníka alebo niečo v tom duchu.

+ fotky sú v štádiu ležania v chladničke a finančná situácia vyzerá tak, že tam ešte nejakú tú dobu zostanú
(aj keď vlastne neviem, čo z toho bude, plne automatickou vecou na film som fotila prvý krát aj keď ju mám už sedem rokov... alebo: klenoty z jednej skrine. plus to bolo v tme a na čiernobiely film, takže dúfam že sa za tú nejakú dobu aspoň dobre pobavím)

Road photos, pretože zacákané sklá a prvé veľké novoročné slnko sú veci, ktorým sa nedá odolať.

tento príspevok je extrémne dlhý, a to je varovanie.

nie som schopná vybrať päť reprezentatívnych kusov.

fotené takmer hračkársky vyzerajúcim digitálnym kompaktom z roku 0
volá sa to concord 3045.

plus moja obľúbená photoshopová slučka na farby.
neviem prečo, ale čím horší fotoaparát,

tým úchvatnejšie kolotočiarske farby.

koniec koncov neviem prečo vlastne frflem,
keďže profi fotky sú niečo, čo si vážim asi tak ako...
dosaďte si hocičo, čo sa vám zdá úplne nezáživné a šedivé a je to.

ináč slnko ako čierna gulička je niečo,

čo mi zatiaľ žiadny fotoaparát neurobil.

neviem či sa mám smiať, plakať, alebo držať hubu

a užívať si atmosféru.

:

come here, we await you

krásna, krásna, krásna vecička

len škoda, že moja rodinná ekonomická situácia
je taká šedivá ako februárové lesy

a asi sa budeme musieť rozlúčiť

podobne to asi bude aj s touto slečnou

ktorá ku mne prišla nejakou divnou náhodou
(tiež preberáte dobierku aj keď ide o niečo, čo ste si zjavne neobjednali?)

nech žijú plastové hračky!

wau mňam

Prečo ma moja babka volá "škrečok". The story out now.

Knihovnička revisited. 

Gaston Leroux (9) vs. Francoise Sagan (7) vs. J.R.R. Tolkien (8) na vrchole ľadovca.

Som zvedavá, čo to hovorí o mojom charaktere. 

Tá Sagan dodáva všetkému tomu šialenstvu na hranici perfekcionizmu a bizarnosti 

kus feminizmu a emancipácie schovávajúcej sa za existenčno, 

robí to zo mňa emancipovaného houdiniovského blázna?

Zabudnite na to.  Je tam ešte kopec rozdelený na romantikov, 

autorov ďalších halucinogénnych vymyslených krajov, 

moje milované ženy, 13 kníh s diabolskou tématikou, nejaký ten Shakespeare, 

Camus vs. Sartre, knihy o mytológii 

(nie je možné mať ich prečítané a zároveň byť celkom v pohode, 

a to nie je ospravedlnenie, ale fakt), 

zopár vecí o dejinách umenia (platí to isté čo v prechádzajúcej zátvorke) 

a zopár výtlačkov Biblie (detto, a ach Bože, aké absolútne), 

knihy v jazykoch, ktorým nerozumiem a zo storočí, ktorým takisto nerozumiem, 

ale majú taký skvelý pach... a vždy je sranda mať niečo, o čom môžete utrúsiť vety typu 

"Táto knižka básní od Victora Huga vyšla v Paríži za života Victora Huga" a podobne.

Napriek tomu nie som ani snob, ani nábožensky založený človek (podľa strany, z ktorej sa to vezme), 

vlastne ani vôbec nie som fanúšik žánru "fantasy" 

a romantizmus v literatúre mi pripadá zúfalo bezvýchodiskový. 

Možno teda vôbec nie som e.h.b.

Pokiaľ sme to, čím sa obklopujeme, bol by to v extenzívnej forme ešte oveľa väčší hovädzí guláš. 

Mám (zatiaľ) 11 fotoaparátov, zároveň píšem do šiestich denníkov, 

zbieram gombíky, ktorých je v súčasnosti niekoľko stoviek, 

nemôžem odolať ničomu, čo sa ligoce, pričom táto úchylka sa od detstva prejavuje najmä tým, 

že mám asi 11 náhrdelníkov, 30 brošní a niekoľko výrazne hrozivo pôsobiacich desiatok prsteňov, 

ktoré pravidelne strácam, predávam, alebo čakám, kedy sa zase niekde objavia. 

Moju izbu dekoruje (okrem vyššie zmienených harabúrd a niekoľkých sád zrkadiel) 14 masiek, 

12 rôznych hudobných nástrojov a niekoľko desiatok hudobných nosičov. 

Moja izba má 3x4 metre, zdieľam ju spolu s bratom a som chronický prokrastinátor, 

ktorý sa takmer nikdy nevenuje upratovaniu. 

Výsledkom je katastroficky vyzerajúci sklad zbytočných vecí, čo vyzerá ako bazár, 

v ktorom sú všetky tretky buď bezcenné, alebo majú hodnotu maximálne päť eur. 

Steny sú toxicky zelenej farby a luster je čierna pseudokrištáľová  obluda. 

Pokiaľ som to, čím sa obklopujem, no zbohom dovidenia. 

Počítač v krabici od banánov už radšej ani nebudem spomínať. 

Krabice od banánov sú zadarmo a to je ich veľká výhoda oproti bežným počítačovým bedniam. 

Navyše je to vysoko ekologické. 

Až tak že človek čaká, kedy mu to začne pri prezeraní internetu horieť pred očami.

Mám rada počty, ale niekedy som z nich mierne depresívna.

Jazykové okienko a jedna veselá nekostolná

Ležím v posteli takmer celý deň a snažím sa napísať poviedku, akurát stále neviem, či má byť hlavná postava muž alebo žena a ak to nechcem zmieňovať, ako o nej/ňom vlastne písať, dopekla. Tento problém riešim asi šesť rokov, ešte treba nejaký čas, a začne to mať metafyzické rozmery.
Dôvod #4, prečo je oveľa jednoduchšie zaoberať sa poéziou. Tam je to dokonca plus. Mephistophel ma pri mojom úpornom snažení sa niečo vyšmodrchať tak úpenlivo podporoval, až z toho chudák zaspal.
Sme dokonale bizarná dvojica, alebo trojica, ak počítame aj "to".
Čo ma privádza k tomu, z akého titulu majú veci ako vietor, zima, oheň, oblak, a podobné, vlastne nejaký "pohlavný" rod. Síce... Smrť a všetci jeho priatelia... Jazyky sú dobrá vec, pokiaľ niekomu zrovna chýba tupá hlodavá bolesť v hlave. Niekedy si želám, aby mohol Mephistophel hovoriť.




I don't watch soap operas,maybe I should
I need to know if being the bad guy is any good
Would you forgive me now?

So many things I used to think about
I never dare act out
I didn't want to risk the chance of someone finding out

Now I'm going to hell, so I may as well make it worth my while

The first time that it happened, well you knew that it was wrong
The only thing I now regret is why it took so long
Now I'm going to hell, so I may as well make it worth my while

Would you forgive me now?

I don't watch soap operas, maybe I should
I don't watch what I say,I'm through with being good

So many things I used to think about I never dare act out
Now it's not worth asking you if you'd forgive me now

I don't believe in heaven, I don't believe in hell
But maybe that's the problem, or maybe it's just as well

I'm going to hell, so I may as well make it worth my while
I'm going to hell, so I may as well enjoy myself and go down with a smile

Would you forgive me now?

rozkoše nepoznané alebo o úskaliach človečenstva

tento príspevok mohol vyzerať aj takto.

nenávidím bratislavu.
nenávidím bratislavskú hlavnú stanicu.
nenávidím bratislavčanov.*
nenávidím bratislavskú MHDéčku.
nenávidím bratislavské knižnice.
nenávidím bratislavskú náladu.
nechápem, ako môže niekto trvalo žiť v bratislave.
nechápem, ako sa tam môže vôbec niekto zamilovať.
keby som vedela zmrazovať ľudí pohľadom, bol by to ples krištáľových sôch.
nenávidím ten smrad, ktorý sa nad miestami, kde je veľa ľudí, drží vo vzduchu.
keď príde čas, kúpim si dom niekde na konci nejakej ospalej dediny, a nikomu nedovolím, aby mi zlomil srdce.
keď príde čas, keď príde čas.
možno vôbec nepríde.

potom však sa ukázalo slnko a musela som sa začať smiať a čierna nálada šla bokom.
potom vo vlaku, ktorý vyzeral akoby šiel priamou cestou do osvienčimu, skolabovala dievčina stojaca vedľa mňa a prvýkrát v živote ma niekto vážne žiadal o pomoc.
pri pohľade na tie nevzrušené ksichty ľudí, čo by vás nechali zomrieť na podlahe, som si konečne uvedomila, aká som malicherná.

potom som v žiline na stanici uvidela osobu, ktorá pre mňa kedysi znamenala veľa
a zistila som, že moja černokňažnícka sebareflexia je skutočne to, čo ľudia nazývajú zdravý sedliacky rozum.
pretože je to celé o vôli a skutočná nenávisť na mňa nemá dosah.

pokiaľ si mám stále vymýšľať nejaké roly aby som sa nenechala uniesť, je mi to fuk.
je to vždy lepšie ako sa tváriť, že vlastná minulosť pre mňa nič neznamená.

* týmto príspevkom som sa nechcela dotknúť nikoho kto je v akomkoľvek vzťahu k nášmu hlavnému mestu, je to len môj pocit

taktiež, po polhodinovom odstraňovaní všetkých pôvodných vulgarizmov toto všetko síce neznie tak autenticky, ale je mi to veľmi výrazne jedno.

Into the wild abyss!

Into this wild abyss the wary fiend
stood on the brink of Hell and look'd a while,
pondering his voyage; for no narrow firth
he had to cross.

John Milton, Paradise Lost


A po týždni nostalgie, melanchólie a neschopnosti napichnúť sa na svoje sladké fantazírovanie som späť. What a pleasure. Ráno utekám do Trnavy, za dva dni si vybavím svoje resty ohľadom indexu a asi začnem zase písať tam, kde som prestala. Asi budem "písať" na diktafón, chcem to mať rýchlo za sebou a chcem v tom mať dobrý koniec. Vďaka, ujo John.

Ring, ring, upon my hand, who's the most powerful in the land?

Nemôžem odolať všetkej tej krásnej bižu v obchodoch... a zajačika nenájdete každý deň! A foťáčik proste treba mať!

Also, výrobcovia rukavíc ešte stále nezohľadňujú fakt, že niekto môže mať prsty dlhšie ako zvyšok dlane, a preto sa mi stále tvorí medzi prstami a rukavicou niečo, čo vyzerá ako plávacia blana. Fuck yeah klub dlhoprstých, ha ha.

(Pokiaľ ide o nadpis, momentálne mám maniakálnu fázu a to znamená, že sa zaoberám priveľmi vecami, ktoré mi prídu vtipné, plus čítať na to Tolkiena znamená, že ma zrejme počujú krákať vo všetkých bytoch naokolo. Niekedy mám pocit, že môj zmysel pre humor je čisto len medzi mnou a mnou, čoho sa celkom bojím.)